Boli sme s rodinou na výlete v Košiciach. Bola som so svojou „pôvodnou rodinou“ – ocko, brat a našich 5 detí. Bol to super nápad, ktorý mal brácho. Je to pracovne rozcestovaný človek a pozná všetky väčšie slovenské metropoly. My Stožkári (že neviete, kde to je?:)) – pri Detve) radi výletujeme.
Vo vlaku sme si kadejako krátili čas. Väčšinu zábavy si obstarali deti sami. Môj brat to vie s deťmi. A tak vymýšľal hry. A vymyslel aj hru na počítanie. Mame deti od škôlkárov po piataka. Brácho vymýšľal príklady tak, aby sa každý mohol zapojiť v rámci svojich vedomostí. Motali sme sa v číslach od 0 po cca 50. Sčítavali, odčítavali všetci, násobil a delil len Juraj:) výhoda najstaršieho:))
Matíkovi zatiaľ nejde odčítavanie. Cítim z jeho odpovedí, že zatiaľ nepochopil o čo sa jedná. Sčítava úplne v ľahkosti. Ale odčítavanie ho stojí veľa sústredenia. Chce to dokázať sám a tak ani vysvetľovanie neprijíma. Juraj mu partnersky vysvetľoval ako na to. Dedo mu to vysvetľoval. A stále mu to nešlo. ALE – NEVZDÁVAL SA! A keď sa môj brat opýtal, že kto sa ešte chce hrať, tak Maťo kričal: „JA!“ Veľmi som spokojná, ešte stále ho učenie baví, aj keď mu to nejde, má chuť to zvládnuť. Je to úžasné! A som vďačná Dúholiu, že naše deti môžu vyrastať s prirodzenou túžbou po vedomostiach a zlyhávanie ich neodrádza.
