To je veta z úst láskyplného otca. Smerovaná k synovcovi.
Celý príbeh je takýto. Malý chlapec je húževnatý, pohyblivý a svet ho naplno zaujíma. Jasné, že pre jeho bezpečné skúmanie potrebuje dospelého a bdelého sprievodcu. Chlapček je obdarený aj silou. Tam kde je, sa dospelý nenudí. Musí sledovať jeho rýchly pohyb. Musí sledovať s kým a o čom sa chlapček rozpráva. Musí sledovať, čo chlapček beria do rúk, aby neublížil sebe, alebo niekomu inému, lebo svet a náradie ešte len spoznáva. FU! Na jedného dospelého je to veľa. Navyše chlapček „neposlúcha“. To sa v jeho hlavičke nedá pochopiť, prečo tie všetky zaujímavé veci nerobiť.
Nuž a tak o situácie plné napätia nie je núdza.
A vtedy zaznie otázka:“ Ako to, že to nerešpektuje, keď mu to zakážeš? Čo ho k tomu vedie?“
Odpoveď: „Neviem..“
a komentár: „Tak toto v ňom treba zlomiť a to čím skôr!“
…au…
Ak si to rodičia vezmú k srdcu, tak svet bude bohatší o ďalšieho zlomeného muža. Jasné, že aj návod zaznel od zlomeného muža.
A na druhej strane miesto lámania si môžeme uvedomiť a všimnúť všetky tie dobré stránky, ktoré malý prieskumník má – húževnatosť, zvedavosť, nadšenie životom, tvorivosť…Čo tak miesto lámania usmerňovať? Čo tak miesto zakazovania ponúkať? Čo tak nájsť v sebe – milí otcovia – toho zvedavého malého chlapca a poslať ho hrať sa so zvedavým synom, synovcom, vnukom? Čo tak pestovať húževnatosť miesto poddajnosti a poslušnosti?
…aké by to bolo, keby muži neboli preventívne zlomení láskavými rodičmi?
