Dnešná debatka pri raňajkách viedla k tejto synovej prosbe.

Juraj je náš prvorodený syn, má práve 9 rokov. Rád si plní sny, rád si dopraje…kiež by sme si všetci vedeli dopriať:).

Rád míňa na svoje sny peniaze, ktorých má vždy dosť (nech je to milý Jurko Tvoja doživotná realita). Stáva sa, že na niečo šetrí ale skôr, než sa dostane do cieľa, osloví ho niečo iné, na čo už má dosť peňazí a on si to kúpi. Alebo aspoň zatúži to mať. Je to zrazu dostupné a jednoduché si to zaobstarať.

Veľmi si vážim, že mi to vždy povie. Moje reakcie sú rôzne. Niekedy ho podporím, niekedy zastavím. Keď mu hovorím vetu: “Toto Ti nedovolím!”, otrávene otočí oči, vidím na ňom hnev aj ľútosť aj sklamanie.

No dnes prišiel čas aj na zdôvodnenie prečo mu to nedovolím. Hovorila som o sebe, prečo niektoré veci mám a iné nie (napr. umývačku a starý vysávač). Hovorila som, že peniazmi to nie je. Že je to preto, lebo myslím aj na to, čo sa stane, keď tá vec prestane fungovať, keď sa pokazí, keď ju budem musieť vyhodiť. Hovorila som mu, že ja ešte pravdepodobne zomriem a moje oči uvidia ešte zelenú lúku a zakvitnutý les, ale oči jeho detí to už vidieť nemusia. Lebo sú už teraz miesta na Zemi, kde ľudia žijú na kope odpadkov (našich!). Chvíľu premýšľal a potom s pevným pohľadom upretým do mojich očí a ľahkým úsmevom na perách povedal: “Mami, hovor mi prosím nie.”…Bóoože ja som za neho taká vďačná