Poznáte to, keď vám niekto niečo rozpráva a vy mu neveríte? Alebo keď sa niekto smeje a vy mu neveríte jeho smiech? Alebo keď poviete dieťaťu: „Ospravedlň sa!“, a ono povie: “Prepáč,” ale nie je to úprimné? Je to počuť, je to cítiť…
Úprimne sa smejeme, len keď sme naozaj veselí. Úprimne sa ospravedlníme, len ak ozaj cítime ľútosť nad výsledkom svojho činu.
A s láskou a vďačnosťou je to rovnaké. Môžeme milovať, len ak sme toho schopní a byť vďační nie len naučeným výchovným slovom “ďakujem”.
Ako vnímate lásku a vďačnosť vy? Kde v tele cítite, že ľúbite a ďakujete?
U mňa je to srdce a lono (až do priestoru maternice) – ak chcete čakry, tak srdcová a sakrálna. A je to pocit otvorenia, emocionálnej účasti a pochopenia pre obe strany konfliktu – tých čo urobili chybu a aj tých, ktorí boli pri tom prítomní a nesú spoločne jej následky. Tých čo cítia bolesť, ale aj tých, ktorí ju spôsobili. Tých ktorí sa radujú a aj tých, ktorí majú menej dôvodov na radosť. Ľúbiť je vidieť srdcom s rizikom, že bude zranené. A dušu je možné zraniť a aj zabiť slovom.
Moju vďačnosť cítim v lone a maternici. Je to plné ponorenie do obyčajných vecí. Do obyčajných slov a obrazov, ktoré vidíme každý deň. Je to vedomie vecí, ktoré sú pre nás také samozrejmé, že si ich nevšímame. Že máme pohodlné domovy, že máme rodinu (aj keď niektorí možno v ponorkovom stave a najradšej by ste od nich ušli:)), že máme po svojom boku muža, alebo ženu, ktorí s nami tvoria pár – vyvažujeme navzájom svoje polarity a existuje medzi nami náboj (ktorý je vždy sexuálny:), aj keď momentálne vyzerá len ako hádka). Že naše deti nás chcú objať, alebo sa aspoň objať nechajú:):), že z kohútika tečie voda, v záhrade rastie zelenina a ovocie a že ho môžeme zavariť, alebo odložiť na zimu. A keď vyjdeme von, môžeme sa nadýchnuť a občestviť vzduchom, ševelením stromov, spevom vtákov… Vďačnosť je život naplno.
Ponorme sa bez strachu do lásky a vďačnosti…a cíťme všetky chute každej chvíle života.
