Nechcem byť ako moja mama

ilustračný obrázok

Tak toto je ozaj ťažké. Nebyť ako niekto, koho celé detstvo pozorujeme a vnímame ako Bohyňu správneho konania. Tak nás totiž vidia naše deti. Sme pre nich tí, ktorí vedia ako sú veci správne.

Kým sme malí, nasávame. Naše mozgy fungujú vo vlnových hladinách, ktoré náš mozog učia. Je ako špongia. Nasáva. Ukladá skúsenosti. Pokiaľ sú nepríjemné, bolestivé, hľadá kompenzačné mechanizmy, obranné mechanizmy, ako sa bolesti a utrpeniu v budúcnosti vyhnúť. Takto vznikajú vzorce, ktoré nás konaním držia v detských rokoch, aj keď mse už dávno dospelí, alebo dokonca sme aj zostarli. Mnohí sa stále správame ako malé deti. Fungujeme na autopilot.

Malé dieťa nesúdi konanie rodičov, prijíma ho automaticky ako správne. Skôr začne súdiť samo seba. A toto si poďme uvedomiť, keď sme už matkami a otcami. Poďme vedome pozorovať svoje výchovné zásahy. Lebo či sa nám to páči, alebo nie, budú určite spočiatku rovnaké, ako používali naši rodičia. Veď sme sa ich od nich naučili, lebo fungovali. Výborné je, že si pamätáme, čo to robilo s nami, keď sme bolí malými deťmi.

A uvedomiť si, že už chcem svoje dieťa vychovať inak, bez pocitov menejcennosti a zodpovednosti za pocity rodičov je úžasné. Len to má jedno úskalie. Naše detské zranenia, spôsobené výchovou, sa začnú ukazovať. A bolesť, s nimi prichádzajúca, je skutočná. Našu láskavú pozornosť potrebujú hneď 2 bytosti – dieťa a rodič.

Je dobré vedieť, že nemôžeme dať nikomu viac lásky a pozornosti, ako jej dokážeme dať sami sebe. Ak chceme byť láskavejší k svojim deťom, potrebujeme byť najskôr láskaví sami k sebe. Uvedomiť si, že to čo meníme je prepis rodu. Prepisujeme rodovú pamäť. Vedome sa ponárame do prítomnosti, aby sme v nej jednali s láskavým, nesúdiacim, otvoreným srdcom. A usmerňovali naše deti v láskavej úcte a rešpekte k vlastným potrebám. Viac v článku https://tehujoga.sk/si-ako-tvoja-mama-si-ako-tvoj-otec/

Takto nikdy neprídeme o viac energie, ako začneme dostávať. Lebo deti, ktoré vyrastajú s dobrým pocitom sami zo seba, vedia rovnako nám dať láskavú pozornosť a súcit, ekď to potrebujeme.

Naše deti, keď plačem, tak ma ticho objímu a hladia. Keď kričím, tak stoja rovno oproti mne a sú ticho. Keď poviem, že som unavená, urobia mi večeru…Keď toto píšem cítim veľkú vďaku za svojich rodičov. Za to, že boli najlepší akí vedeli a mohli byť. A cítim obrovskú vďaku aj za naše deti. Za to, že z nich vyrastajú priami a úprimní ľudia.

Mohlo by Vás zaujímať

Blog

Rozhovor časopisu VITALITA so mnou…

… sa narodil minuly rok asi v tomto čase. Neviem, prečo som to vtedy s nikým nezdieľala. Ale ak ste si ho neprečítali v tlači, môžete teraz. Je mimoriadne zaujímavý:) Čo z neho vychádza? Záver, že pripraviť sa na šestonedelie je viac ako potrebné. Preto vás pozývam na svoj seminár

Čítať »
Blog

Kompas na život

Potemnieva. Vonku, spoločensky (zas) a niekedy aj v našom vnútri. Každý z nás a j všetci spoločne stojíme pred temnými dňami, lebo sa zotmie skoro a rozvidnie neskoro a budeme v temnote hľadať svetlo, aby sme mohli temnotou prejsť. Temnota je darkyňa a držiteľka všetkým možností. Nie je pravda, že

Čítať »