Koľkých z nás to nahnevá, dotkne sa nás až úplne na kosť. Lebo sme chceli byť lepší a predsa. Viete kedy sme ako naši rodičia? Keď nevládzeme, sme vyčerpaní, prestávame konať z vlastnej energie a sily. Vtedy, keď nevládzeme, prichádza „zozadu“ k nám mohutná sila rodu, aby nás podoprela a my konáme ako oni, prepnutí na autopilota, nesení vpred reakciou, ktorá pomohla „prežiť“ našim predkom. Keď sa to deje, môžeme si to uvedomiť. Uvedomiť si, že „ja teraz neumriem“. Nadýchnuť sa, vydýchnuť a konať tak, ako by sme chceli z hlbokej energie vlastnej bytosti, tak aby sme boli šťastní. Tak aby sa veci diali ako chceme my a nie tak, ako to robili naši otcovia a mamy.
A zároveň v úplne rovnakej chvíli poslať tam za seba hlbokú vďaku a úctu za to, že nás stále držia. Naši predkovia, tí čo tu boli pred nami a šliapali svoju a tým aj našu cestu. Každou takouto vedomou chvíľou zároveň tvoríme cestu svojim deťom, ktoré nás vidia a nažívajú si naše reakcie a raz budú ako my .
Ďakujem sile rodu, ktorá ma neustále podporuje. Áno som ako moja mama …a občas aj ako otec ..