Púšťam sa do veľkej výzvy – písať o tom čo každý pozná, tak, aby sme to mohli uvidieť z novej perspektívy. Urobím to najlepšie ako viem.
Nech sú obrazy vo vašich mysliach, ktoré povstanú z mojich slov nové a čo najviac sa približujú pravde:)
Mnohí poznáme vďačnosť ako duchovnú prax. Ako modlitbu. Vieme vo svojej mysli pochopiť, že máme byť vďační za život. Nosíme vo svojich peňaženkách kamienky vďačnosti a vždy keď ich zbadáme za niečo vedome poďakujeme. Je to úžasná a mocná prax, pretože ruší dualitu “mám a nemám”. Ak mám za čo poďakovať, mám hojnosť. Ak tvoríme z priestoru vďačnosti, tvoríme z priestoru hojnosti. Vedomá vďačnosť za naše telá, naše jediné nezmeniteľné domovy v tomto svete, nám môže priniesť zdravie.
A čo túžba?
Túžba je úprimnou piesňou našich duší. Je esenciou, ktorú každý z nás, ako jedinečná a nenapodobiteľná bytosť prináša na tento svet. Keby nebolo formy (to je to ako to “má byť”), nebolo zlyhaní (keď to nie je tak “ako to má byť”) a strachu, každý z nás by svoju túžbu napĺňal s ľahkosťou, lebo ona sama, túžba, je napĺňajúcou a extatickou. Je dostačujúcou pre šťastný a naplnený život. Takáto túžba je zároveň príťažlivosťou, ktorá nevyhnutne prináša jej naplnenie. Je samotnou splnenou túžbou po živote.
Ak však nie sme v hojnosti, nie sme vďační a túžime po tom čo nemáme a pociťujeme nedostatok, žijeme nedostatok a všímame si nedostatok, žijeme v mieste, kde nie je dosť – sme v mieste vlastnej slabosti, nespievame pieseň duše a žijeme svoj život ako nebezpečné miesto. Naša bytosť nežije svoj plný potenciál, ale žije svoje zranenia. Každý ich má a väčšinu z nás ovládajú. Rozhodujeme sa tak, aby sa už nezopakovali, aby sme už nikdy necítili bolesť… Sme v mieste zranenia duše a celý náš život sa mení na peklo nespokojnosti a nedostatku. Túžba sa stane prázdnou túžbou a nikdy sa jej podstata nenaplní. Prirodzenou vlastnosťou života je rozširovať sa. A my si naše túžby “plátame” nekonečným nakupovaním, odpájaním od vlastných tiel cez médiá a zisťujeme, že sa nikdy nenaplnia.
Rovnováha je veľmi krehká…a každý z nás sa preklápa z jednej strany na druhú…z naplnenosti do nenaplnenosti…
A odpoveď cítime vo svojom tele. Je túžba po živote naplnená? ÁNO? Srdce je široké, radostné, na tvári je úsmev a ja viem, že túžba mojej duše sa napĺňa. V skutočnosti v tomto stave mi “nič” ďalšie netreba. Lebo už cítim, že všetko mám. Túžba je sama o sebe extázou bytia.
Ak sa cítim inak, je to prázdna túžba. Nech mám koľkokoľvek čohokoľvek nikdy nebudem cítiť uspokojenie a budem chcieť viac…a ani presne neviem čoho…
Tak čo? Cítili ste niekedy naplnenú túžbu? Boli ste naladení na pieseň svojej duše? Ste v kontakte so svojim telom?
Ak ste odpojené od vlastného tela, viem vás previeť cestou k opätovnémmu nájdeniu spojenia so svojim lonom, srdcom a dušou – vašim telom, chrámom ženy.
