Zámerne som to napísala v tomto poradí. Je to podľa priorít, čo by kto chcel. Koniec školského roka – tomu sa nevyhneme. Ani deti a ani rodičia. Ťažko povedať, pre koho je to väčší tlak. U nás je to tak pol na pol. Deti sú domškoláci organizovaní v školičke Dúholie, ktorú som pomáhala zakladať a niekoľko rokov aj viesť. Ak vás zaujíma Dúholie, všetko podstatné sa dozviete tu: www.duholie.sk. Prosím, čítajte s porozumením. Ak by ste chceli Dúholiu pomôcť pár klikmi, tak prosím zahhlasujte sa náš projekt Típí pre škôlkárikov z lesného kllubu Dúholie tu: www.gestopremesto.sk Veľmi pekne ďakujeme.
Tieto riadky budú o preskúšavaní a ako to je tento rok. Ak máte deti v domácom vzdelávaní, iste ste si tento rok všimli zmenu. MŠSR totiž robí inšpekciu na školách, kde majú domškolácke skupiny – na kmeňových školách. Domškoláctvo už nie je ojedinelý jav, netýka sa už len hŕstky školopovinných detí. A tak je samozrejmé, že sa teší aj takémuto záujmu.
Čo to prináša do domškoláckych skupín je zaujímavé. Deti bývajú preskúšavané každoročne. Formu má každá kmeňová škola inú, ale všetky deti 2x ročne musia (tie naše sa tešia, že môžu) ukázať, čo sa naučili. Nepoznajú „inšpekciu“, neriešia prístup dospelých, ale všilmi si, že je iný. Že inokedy uvoľnení dospelí, nie sú až takí uvoľnení. A samozrejme, lebo autorita MŠSR nás dospelých vracia do detských čias autorít. Nespochybniteľných autorít, ich neuposlúchnutie sa trestalo. A teraz sme znovu tam – v koži malých detí, na ktoré si niekto prišiel posvietiť. Teda teraz je tlak preskúšania na dospelých.
Keby sme boli dospelí stojaci vo svojej sile a vedeli sa zastať sa mi seba, boli by sme MŠSR a jeho zástupcom rovnocenným partnerom. Vieme, čo robíme pre svoje deti. Často o nich a ich schopnostiach, silných a aj slabých stránkach vieme viac ako učitelia v školách o svojich žiakoch. Tento prístup k vzdelávaniu nie je jednoduchší. Naopak. Stojí nás všetkých more energie – ľudskej, rodičovskej, finančnej. Všetci svoje deti vidíme srdcom a pamätáme si svoj príbeh, ktorý nás doviedol tam kde sme teraz. Stojíme ako tak na mieste svojej sily. Zabudli sme na ňu, lebo sme boli porovnávaní, neustále nevyžiadane hodnotení, nesmeli sme sa obhajovať ani vysvetľovať svoje stanoviská. Zabudli sme, že krásne spievame, že každý vie kresliť, zabudli sme sa hýbať – teraz s nami majú fyzioterapeuti a ortopédi kopu práce. Nemohli sme robiť, čo nás baví, ale to čo robiť máme…Toto by zas posúdili psychológovia:)
Verím, že výstup inšpekcie bude pozitívny. Že nepôjde len o testy a správne odpovede, ale aj o deti. O ich dary a silné stránky. A že bude viesť k zmene. Tak aby školstvo bolo darom pre deti a aj pre učiteľov. Aby sa tam spolu mali dobre.
A hurá prázdniny!
