Vedia vaše deti čítať? Koľko majú rokov? Ako dlho sa učili čítať? A keď sa čítať naučili, baví ich to? Siahajú po knihách? Ak sa učili čítať ťažko a z donútenia, majú vzťah k literatúre?
Tipla by som si odpovede na tieto otázky, keby som vaše dieťa poznala. U nás je to rôzne. Juraj má 10 rokov. Keď mal 6 a nenaplnil školské očakávania o zvládnutí čítania, dostali sme odporučenie na diagnostiku. Dyslexia. Neurobili sme to. Je to domškolák. Nemuseli sme ho popisovať a nechali sme mu voľnosť v tom, nech sa učí čítať svojim tempom.
Čítanie je totiž schopnosť mozgu. Istý druh „koordinácie“, ako keď sa deti učia chodiť, či plaziť a používať záchod.
Môj muž dyslektik je. Nediagnostikovaný, ale vychovaný. Keď chdil do školy on, nenosilo sa „ľaváctvo“. Uniformita bola taká dôležitá, že učitelia učili všetkých písať pravou rukou. Peter strávil podstatnú časť prvej triedy s ľavou rukou uviazanou o stoličku pre „jeho dobro“. Aby sa predsa naučil písať pravou. Nuž jeho mozog bol znásilnený. Nemohol si štruktúry a spojenia pre schopnosť čítanie a písanie vytvoriť vo svojom čase. Musel sa to naučiť, keď to bolo vyžadované. Vďaka tomu nebol premiantom školy, jeho mama o ňom dodnes hovorí, že Petrík je pojednoduchší. Ja osobne si myslím, že je múdry. Má vysoké morálne hodnoty a veľmi dobre rozumie technickým problémom a ich riešeniam. Avšak čomu nerozumie sú dlhé texty, dlhé vety, dlhé rozhovory…jeho mozog bol znásilnený.
Juraj je celý Peter. Avšak má voľnosť. Nikto jeho mozog neznásilňuje. Vie, že sú deti šikovnejšie ako on v čítaní, ale technicky je veľmi zdatný. Zvedavý, skladá a konštruuje a aj rozoberá, aby zistil, ako veci fungujú. Pracuje rukami. Jeho schopnosť čítať sa vďaka tomu veľmi rýchlo rozvíja a zlepšuje. Keďže musí koordinovať prácu rúk, jeho mozog naberá schopnosti, ktoré mu umožňujú aj čítať a rozumieť. V pohode sa zorientuje v texte, vyhľadá čo potrebuje. A jeho schopnosť porozumenia je tiež veľmi veľká. Nikto o jeho inteligencii nepochybuje.
Celý tento osobný príbeh smeruje k spoločnému, možno aj spoločenskému záveru. Je možné, že keď je mozog dieťaťa „znásilnený“ v nesprávnom čase (čo je veľmi individuálne a predpokladať, že niečo sa udeje presne vo veku 6 rokov je nesprávne) tak nadobudne schopnosť, ktorú sa učí, ale nie je na ňu pripravený. Čím ale stratí možnosť vytvoriť si prirodzené spojenia, ktoré by okrem danej zručnosti (tu čítania) prirodzene rozvinul (tu schopnosť porozumieť v zmysle „chápať, čo mi ten druhý hovorí“).
Táto otázka je tak dôležitá a tak hlboká, že by stálo za to sa jej povenovať a zistiť, či náhodou miera rozdelenia spoločnosti kvôli neporozumeniu odlišnostiam nemôže byť spojená so „znásilnením mozgu“, ktorý už potom nikdy nedokáže vytvoriť, čo sme mu zabránili prirodzene vyvinúť.
Komplikované viem. Rozumiete tomu? Ako ste sa učili čítať? Čítate radi? Alebo je pre vás svet krásnej literatúry zamknutý?
PS: Máme ešte dve deti. Tiež sa učia čítať. Martin číta tak rád, že s knihami aj spí. Je mladší ako Juraj, úplne iný:) AK niekedy niečo rozobral, prestalo to fungovať:):):) Elenka má 4 roky, už sa vie podpísať a pozná niektoré písmená. Viem, že to nie je výnimočné a vie to v jej veku veľa detí. ALe keby vedeli všetci všetko naraz, boli by aj naše tri deti rovnaké. A jednoduchým pozorovaním som zistila, že nie sú. Mohli by sme všetci viac pozorovať a menej očakávať…Hm?
