K životu patrí učenie. Ja mám 41 rokov a učím sa neustále. Dnes to bude o tom, čo som sa naučila, keď som sa učila hrať na klavíri.
Od januára sa učím hrať na klavíri. Lebo to chcem vedieť. Mám milú mladú učiteľku klavíra. Hrám pekne. Som sama so sebou spokojná, až veľmi spokojná . Hrám pekne hlavne keď som SAMA. Alebo keď sú pri mne len moji (manžel a deti). Keď je pri mne moja milá mladá učiteľka, ide mi to ťažšie. Aj skladby, ktoré zahrám v pohode keď som sama, mi zrazu nejdú z prstov. V hlave mám úplné prázdno a veľa síl ma stojí aj sústredenie na tón „c1“. Nebodaj keď je v notách niečo čo som ešte nehrala. Dnes ma 2x zaskočila polová nota s bodkou.
Viem, že je to preto, lebo je pri mne UČITEĽKA. V mojich (detských) očiach človek, čo má v rukách môj (detský) život. Lebo vtedy zlá známka (zlé hodnotenie) niesla vždy svoje dôsledky. Od zákazu sladkostí, cez ultimáta o opravení známky (rozumej reputácie, možno až mena rodiny) až po domáce väzenie (ozaj dávate deťom domáce väzenia?)
Dnes mám 41 a učiteľku si platím. Ja teraz rozhodujem o nej, nie ona o mne. Napriek tomu, keď hrám pred ňou, celé moje telo býva tuhé, ako vtedy v detstve, keď od odpovede veľa záviselo (pozor! som jednotkárka, červený vysokoškolský diplom, doktorát).
A teda pointa?
Sú hneď 2. Prvá je, že tento prežitok na vlastnom tele mi dáva silu a lásku podporiť naše deti pri často nezmyselných skúškach. Výsledky skúšok o nich nič nehovoria.
A druhá – AKO Z TOHO VON? zas DYCH! Uchopím ho, nadýchnem, vydýchnem, nadýchnem…dám ruky na klávesy, so spomaleným dychom v pomalšom tempe a oveľa uvoľnenejšia zahrám o dosť lepšie.
Napadlo ma, že keby sme sa ako deti v škole učili UVOĽNIŤ SA, VOĽNE DÝCHAŤ a TO, ŽE ČI NIEKTO môže UČIŤ BY ZÁVISELO OD TOHO, ČI NA JEHO HODINU V ŠKOLE NIEKTO PRÍDE, SVET BY BOL URČITE KRAJŠIE, POKOJNEJŠIE A SPOKOJNEJŠIE MIESTO