K životu patrí učenie

Od januára sa učím hrať na klavíri. Lebo to chcem vedieť. Mám milú mladú učiteľku klavíra. Hrám pekne. Som sama so sebou spokojná, až veľmi spokojná . Hrám pekne hlavne keď som SAMA. Alebo keď sú pri mne len moji (manžel a deti). Keď je pri mne moja milá mladá učiteľka, ide mi to ťažšie. Aj skladby, ktoré zahrám v pohode keď som sama, mi zrazu nejdú z prstov. V hlave mám úplné prázdno a veľa síl ma stojí aj sústredenie na tón „c1“. Nebodaj keď je v notách niečo čo som ešte nehrala. Dnes ma 2x zaskočila polová nota s bodkou.

Viem, že je to preto, lebo je pri mne UČITEĽKA. V mojich (detských) očiach človek, čo má v rukách môj (detský) život. Lebo vtedy zlá známka (zlé hodnotenie) niesla vždy svoje dôsledky. Od zákazu sladkostí, cez ultimáta o opravení známky (rozumej reputácie, možno až mena rodiny) až po domáce väzenie (ozaj dávate deťom domáce väzenia?)

Dnes mám 41 a učiteľku si platím. Ja teraz rozhodujem o nej, nie ona o mne. Napriek tomu, keď hrám pred ňou, celé moje telo býva tuhé, ako vtedy v detstve, keď od odpovede veľa záviselo (pozor! som jednotkárka, červený vysokoškolský diplom, doktorát).

A teda pointa?

Sú hneď 2. Prvá je, že tento prežitok na vlastnom tele mi dáva silu a lásku podporiť naše deti pri často nezmyselných skúškach. Výsledky skúšok o nich nič nehovoria.

A druhá – AKO Z TOHO VON? zas DYCH! Uchopím ho, nadýchnem, vydýchnem, nadýchnem…dám ruky na klávesy, so spomaleným dychom v pomalšom tempe a oveľa uvoľnenejšia zahrám o dosť lepšie.

Napadlo ma, že keby sme sa ako deti v škole učili UVOĽNIŤ SA, VOĽNE DÝCHAŤ a TO, ŽE ČI NIEKTO môže UČIŤ BY ZÁVISELO OD TOHO, ČI NA JEHO HODINU V ŠKOLE NIEKTO PRÍDE, SVET BY BOL URČITE KRAJŠIE, POKOJNEJŠIE A SPOKOJNEJŠIE MIESTO