Často pracujem so ženami ako sprievodkyňa tehotenstvom individuálne. Verte, alebo nie, nie v každom vzťahu je tehotenstvo očakávané a nie každý vzťah je v čase zdieľania okamihov tehotenstva, vnímaný ako „bezpečný“.
Keď hovoríme so ženami o pôrodoch a šestonedelí, často spomínajú „partnera“. Je to otec dieťatka, v minulosti striktne manžel. Nemienim zaujímať moralizujúce postoje. Ale aj to označenie sa im z úst derie ťažko. Keď oslovujem ženy v skupine, vždy používam oslovenie “ vaši muži“.
Keď dvaja čakajú spolu dieťa, zrazu je to čosi spoločné. Je nevyhnutné v oboch životoch vytvoriť priestor pre materstvo a otcovstvo a to znamená ústupky. Ženám je to jasné už počas tehotenstva, že svoj život budú nerozlučne zdieľať s ďalšou bytosťou. Muži sa otcami stávajú postupne. Niekedy aj roky, niekedy to chce aj viac detí.
Pokiaľ je partnerstvo ešte mladé, netrvá dlho, ženy často hľadajú spôsoby, ako mužom povedať, že:
- chcú mať muža pri pôrode,
- chcú, aby bol po pôrode s nimi doma a staral sa o nich,
- že sa cítia bezpečnejšie, keď vedia, že nebude odchádzať, ale ostane pri nich, aj keď zdanlivo „nemá čo robiť“,
- že nebudú zarábať a budú potrebovať „jeho“ peniaze.
Keď sa cítime v niečom nepohodlne, hovoríme kostrbato. Keď sa cítime v ohrození, hovoríme bojovne. Ak vstupujeme do rozhovoru s mužom ako do boja, už vtedy sme prehrali.
Muži sú šľachetné bytosti, stvorené, aby nás chránili. A my sa musíme nechať chrániť. Preto do rozhovoru vstupujeme ako do milovania – „nahé“ – nie bez šiat, ale bez štítov. Môžeme používať jazyk „mám strach“, „cítim sa sama“, „neviem, či to zvládnem bez Tvojej pomoci“. Slová „chcem a potrebujem“ tu tiež majú svoje miesto. Vyslovujme ich ale ako milenky, nie ako „vyžadujúce matky“.
Cez naše slová muž ucíti svoju silu a rád nám poskytne svoju ochranu, náruč a prítomnosť. Nemusí sa „vzpierať“ ďalšej žene, ktorá od neho len veľa chce. Môže sa uvoľniť, podporovať a chrániť svoju rodinu.
