…a čo sĺz ma to stojí
Toto presvedčenie som si prisvojila a vtelila tak hlboko, že kedykoľvek som v kontakte s touto tému, alebo jej vrstvami, v mojom živote, alebo životoch ľudí okolo mňa, slzy mi zalejú oči a v mojom srdci je ozaj hlboký žiaľ. Zaujímavé je miesto vo mne, ktoré táto téma oslovuje – cítim zlomeného malého chlapca.
Akoby som to cítila za všetkých. Za celé kolektívne pole , ktoré je teraz plné “nie dosť dobrých” ľudí – niežeby takými boli, oni si to o sebe len dlho myslia. Vzali to za svoje.
Naposledy som bola hlboko dotknutá “nie dosť dobrým” počas filmu a cestou domov z filmu Búrlivé výšiny. Na prvý pohľad príbeh nenaplnenej lásky ženy a muža. A pod tým hlbšie je ukrytá vrstva, príbeh, brutálne zlomeného chlapca, ktorého srdce sa až závislostne uplo na jednu ženu. Jedinú v jeho živote, ktorá bola k nemu milá a mala ho rada za celý jeho život, úprimnou detskou súrodeneckou láskou. Keď ju počul povedať: “ Svadba s Heathcliffom by ma spoločensky ponížila”, stal sa z neho pomstychtivý muž, ktorý chcel len jedno. Zlomiť jej srdce, tak ako ona zlomila jeho. Pretože ona bola jediným dôkazom v jeho živote, že on je dosť dobrý.
On nepočul všetko, čo povedala. Ak by bol počúval do konca, bol by sa dozvedel, že ho miluje.
…akokoľvek, naše vtelené presvedčenie, že “nie sme dosť” na kolektívnej úrovni spôsobuje kolaps do konkurencie, boja, vojny, smrti…
Je nanajvýš užitočné prestať prenajímať voľný pirestor zdarma vo svojej hlave pre túto myšlienku.
Sme všetci dosť. Ja som dosť dobrá. Som hodná žiť život v mieri a dostatku. Som človek. Som žena. Cezo mňa prichádza nový život. A ja ho chcem vidieť rásť a dozrievať v šťastí, pretože to je ten najväčší zázrak ľudského bytia.
Ja som hodná…som hodnotná…som prejavom života. A to sme všetci.
