Naše deti už nie sú úplne malé. Pravdou je, že väčšinu času si už 2/3 z nich robia program, ktorý sa nás rodičov netýka a ani nestoja o to, aby sme s nimi boli. Kamoši sú viac.
A tak som začala v januári tancovať. Opäť:) Pretancovala som 20 rokov života. V ZUŠ-ke, vo folklórnych súboroch a aj v Dance company Divadla Andreja Bagara v Nitre v choreografii Jána Ďurovčíka a réžii Jozefa Bednárika:) A potom prišli iné časy a tanec som vymenila za jogu. A to už je tiež 20 rokov…
Tancovať ma teší, baví a hneď ma tanec pohltil. Avšak znamenalo to ďalší večer mimo domu. Doma si poradia. Večere máme tak či tak jednoduché a deti už aktívne moju prítomnosť nepotrebujú…ale aj tak to bolo iné. Chýbala som tam.
Ako to viem?
Ťažké zaspávanie, ťažké vstávanie, veľa nevypovedaných vecí, žiadny čas “len tak spolu” – mimochodom – to je podľa mňa najdôležitejší čas na svete:) a má najväčšiu hodnotu.
A tak som tanec opäť rýchla zavesila na klinec. A som doma.
Pretože sila prítomnosti je nasmierna. Sila materskej prítomnosti je nezmerateľne dôležitá. To, že som doma, naše deti teší. Sú uvoľnenejšie a radostnejšie. Oveľa ľahšie sa nám spolu na čomkoľvek dohaduje.
Keď máme svedkov, sme lepšími ľuďmi. Snažíme sa viac, keď vieme, že sme videní a počutí. Skrátka to z nás robí lapších ľudí. Zároveň pozornosť iného človeka je ako energetická infúzia. Sami často nemáme energiu byť najlepšou verziou samých seba. Ale keď sme videní, všetko zvládame lepšie.
Myslíte, že vs vaše deti už doma nepotrebujú?
Skutočne?
Ja som si istá, že áno.
