Naša mimoškolská vzdelávacia činnosť – domškoláctvo – skončilo v septembri toho školského roku.
A čo sa nám doma odvtedy stalo?
- Naše 3 deti, ktoré sa spolu hrávali odmalička sa zrazu spolu nevedia hrať,
- sú na seba oveľa agresívnejšie,
- používajú sarkazmus a iróniu – dokonca aj tá najmladšia, pričom ja viem, že jej mozog to nechápe. Ale vidím, že je teda tomu vystavená, keď to prijala ako formu komunikácie.
Vychádza z toho, že deti sú vystavené negatívnym spoločenským javom. A dospelí, ktorí školu vedú, sú žiaľ sústredení na vzdelávanie.
Preto školy zlyhávajú.
Pretože ide o “vzdelávanie” a ukladá im to zákon.
Školský systém SR má mŕtvy cieľ. Vzdelávanie nie je živé. A ten tlačí na všetkých. Ak deti nevedia, sú nedostatočné, je to chyba detí alebo učiteľov? alebo dokonca rodičov?
Naše deti boli 9 rokov v domácom vzdelávaní a vždy ich učenie bavilo a zaujímalo. Vedeli oveľa viac, ako by vedieť mali – podľa osnov. Ale hlavne sa učili radi. Vedeli spolu normálne úctivo komunikovať, zastať si svoj priestor, riesiť problémy bez násilia (aj slovného).
V škole sú všetky deti vystavené neprimeranému tlaku na výkon v čase, keď na to mozog ešte nieje pripravený. Vedeli ste, že detský mozog nezvláda tlak do veku 12 rokov? Zaujímavá je súvislosť, že v tomto veku sa deti, považované za dyslektické, často naučia plynule čítať.
Zároveň sa nemôžu vyspať – musia vstávať skoro, aby stihli vyučovanie. Pritom vieme, že mozog potrebuje ranný spánok (najmä u detí 11-17 ročných), aby sa mohol vyvíjať a prekonávať prudké zmeny spôsobené pubertou. Nieje to sranda vážení – koordinácia, rovnováha, trávenie, hormonálne zmeny – to všetko je ovplyvnené ranným vstávaním, keď mozog potrebuje spať do 9:30. To už deti v školách majú často za sebou koncoročnú písomku z matematiky, ktorá je zásadná pre ich ďalší život, pretože známka z nej ovplyvní ich prijatie na strednú školu. Že zveličujem? Naozaj? Máte pocit, že by ste 5 z matiky pretože je vaše dieťa nevyspaté len tak prehodili cez plecia bez ďalších následkov?
V školách sú problémy. S pozornosťoou, s agresivitou, ktorá sa obracia proti učiteľom (niet sa čo diviť), kazia sa vzťahy rodičov a detí (niet sa čo diviť)…
Stojí to celé mŕtve “vzdelávanie” za to?
Čo keby sme deťom vytvorili podmienky v prvom rade, aby sa vyspali? Čo ak by učitelia boli súce múdri, ale nie zodpovední za výsledky detí, ktoré učia? Čo ak by učitelia boli kompetentní a trénovaní na zvládanie ťažkých sociálnych situácií, ktoré sa v školách opakovane dejú? Čo ak by do 12 rokov deti nedostávali známky? Iba ak by sami chceli? čo ak by si písomku mohli napísať v čase, kedy to deťom najviac vyhovuje?
Lúčim sa s vami dnes Čínskym príslovím:
POČÚVAM A ZABÚDAM.
VIDÍM A PAMÄTÁM SI.
ZAŽÍVAM A ROZUMIEM.
A tak by si dieťa, ktoré by práve urobilo 10 chýb v diktáte, zalúžilo uznanie na práve získanú skúsenosť, namiesto toho, aby sme naň uvalili ako trest zlú známku.
…a svet by bol lepšie miesto…
Deti už nikdy nebudú deťmi a bez času na zázrak, na beztretsné a bezbolestné detstvo, bez času na hru, v ktorej sa mozog učí najviac (lebo to je skúsenosť) z nich vyrastú dospelí, ktorí sú naučení, že nie sú dosť dobrí, že sa stále musia tvrdo snažiť, aby naplnili očakávania niekoho cudzieho…a detstvo im už nikto nevráti.
