Tento článok môže vyvolať rôzne emócie. Prosím čítajte ho v ľahkosti a hravo s uvoľnením priestoru vo vašej mysli, že to tak môže byť. Žijeme tisícročie v pokrútenom svete, kde život je menej ako peniaze. Súrodenci sa prestanú rozprávať kvôli rozdielnym názorom a ľudia dobrovoľne v sebe živia rôzne presvedčenia, ktoré nás rozdeľujú. Ešte stále si hladkáme rolu obete, lebo utrpenie bolo tisícročie považované za fajn spôsob života.
Pravda je však, že všetci sme upletení z rovnakej substancie a všetci sme na tento svet vstúpili rovnakou bránou a tá kedysi bola uctievaná ako posvätný symbol. Je to brána života. A dodnes sú oltáre, na ktorých je zobrazená. Tie oltáre sú kresťanské, ale kresťanstvo si našlo iné hodnoty hodné uctievania a velebenia. Nepíšem o dnešných moderných kresťanoch. Píšem o stredoveku. O čase prepisovania pamäti aj za cenu života. Dnes je už prepísaná.
Včera sme boli s deťmi na výlete. Z komerčného prostredia podujatia na námestí SNP ku dňu detí, sme sa presunuli do priestorov Slovenskej národnej galérie. Stála expozícia zahŕňa gotické umenie. To je hlavne umenie kostolov, oltáre, sochy svätcov…
Deti veľmi zaujímal hlavne fakt, že veľa ľudí na súsošiach je buď popravovaných, alebo sú ozaj poranení. Pýtali sa, či sú tie rany ozajstné, alebo len „akože“ – ako v dnešných rozprávkach, kde postavička v poho prežije pád zo stromu, otrasie sa a ide ďalej. Ani len slabá migréna ju netrápi (toto je tiež zaujímavé – sú zvyknutí na „klamanie zmyslov“, že nie všetko je skutočné…je to dobre?, alebo nie?). Ponor do gotického umenia sa im nepáčil. Vládla tam ozaj ponurá atmosféra, tváre sôch skrivené utrpením. Dokonca aj tie, ktoré už stáli na oblakoch večného života v tvári trpeli.
Vysvetlila som im, že to boli kruté časy. Že sú rany na obrazoch „ozajstné“, že sa vtedy ľudia zabíjali atď. Boli z toho prekvapení a smutní.
Ale aj mňa niečo prekvapilo. Našli sme oltár. Jeho centrom je panna Mária s Ježišom v náručí. A ten oltár nesie kopu pohanských symbolov, kedy uctievanou a posvätnou bola jóni a rovnako uctievaným a posvätným bol falus. Ľudia si ctili život ako najvyššiu hodnotu. Boha a Bohyňu v ich mnohých podobách videli v sebe navzájom. A tento spôsob života a viery bol tak silný, že sa ním mladučké kresťanstvo muselo inšpirovať, aby bolo prijaté. Na dnešných moderných oltároch už tieto symboly nie sú.
O čom konkrétne píšem? O tom obrázku hore:) Všimnite si farby – červená, biela, čierna a zlatá. Červená, biela a čierna sú farby Bohyne. Posvätného ženstva. Biela symbolizuje panenstvo, červené ženstvo a čierna prináležala starenám. Zlatá je farba slnka, posvätného mužstva. Kráľovná Mária je korunovaná a drží v ruke zlaté jablko – symbol úplnosti. Každý z nás má v sebe mnoho darov a tieňov, ale všetky sú naše. Len keď ich poznáme a ovládame, sme úplní (staré šamanské posolstvo). Zo ženy sa rodí nový život – to je na tomto oltári Ježiš. Ale vo všeobecnosti – len skrz ženské telo je možné priviesť na svet nový život. To je najvyššia tvorba človeka. Pozadie za Máriou je – no zahľaďte sa! Keby to nebol oltár (takže nás to vôbec nenapadne!) a videli by ste nakreslený mandľovitý útvar s lúčmi vedúcimi od stredu smerom von, čo by ste videli? Je to brána života, posvätné miesto zrodu ( a tiež veľmi prozaické, na každom ženskom tele sa nachádza). Už viete? Jóni.
Mária stojí na polmesiaci – mesiac je symbolom ženskej cykliskosti. A tiež to môžu byť rohy posvätného býka, Minotaura z labyrintu, posvätného mužstva.
Ako sa vám pozerá na tento oltár teraz? Čo všetko ste na ňom schopní vidieť?
Prastaré symboly ožívajú a sú opäť čitateľné. Kamkoľvek na svete pocestujeme, nájdeme tieto symboly v rôznych podobách. A sú staršie ako kresťanstvo. Ľudia žijúci v dávnych predkresťanských hodnotách boli mierumilovní. Nemuseli byť teda vyhladení. Zžili sa s prichádzajúcimi dobyvateľmi. A tak ich odkaz prežil dodnes.