Včera sa mi to stalo. Na dušičkovej slávnosti v @Dúholie. Priateľka, mamička jednej z našich Dúholiackych dievčeniec, mi hovorí: ”Inak máš pochvalu.”
ja: ”…..” – mozog mi zastal a hovoril (JA POCHVALU? Za čo prehoba? …veď “píp…píp…píp“ – lebo ďalšie kritické myšlienky mojej mysle už nie sú publikovateľné:):)))
ona: ”Veľmi dobre varíš! Hovorí Meli. Vždy keď príde od vás zo spačky, tak mi povie, že sa u vás veľmi dobre najedla. A to Meli nezje hocičo!”
ja:”…..” – ďalšie nepublikovateľné myšlienky, ale nahlas som povedala:”Ďakujem.”
Nepovažujem sa za dobrú kuchárku. Nerada trávim čas v kuchyni varením. Hlavne ak mi ten proces trvá pol dňa a stravníci sa nahrnú ku stolu so šomraním a kopou argumentov, prečo práve dnes nejesť. Asi to poznáte:) Moja prísna sudkyňa, ktorá vyrástla zo zranenia “nie som dosť dobrá” (inak AU, ešte stále to bolí) by to chcela dokonalé! Teplé raňajky každému na mieru, potom ľahká desiata a pokračujeme vyváženým dvojchodovým obedom so šalátom a dezertom (doma upečeným). Samozrejme načistím ovocie a zeleninu na ľahký olovrant a potom pokračujeme jednochodovou čerstvo pripravenou večerou. Našťastie je to len predstava…
Realita – na raňajky sa u nás striedajú 4- max 5 jedál. Občas ráno upečiem čerstvý koláč (rýchlovečky bezlepkové, bezlaktózové). Desiata – dobre nájdem asi aj 3 druhy:), čo naše deti nosia. Obedy varí výborná kuchárka, čiže som spokojná:) Olovrant sebaobsluha. A večera – ako kedy – niekedy teplá, niekedy nie a niekedy “teplá večera”=párky:):):)
Skutočnosťoou ale je, že to chutí. Aj našim deťom, aj občasným návštevníkom.
Ako to máte vy? Ste so sebou spokojné?
Viete že občas veci dokaziť, vypustiť, neurobiť dokonale a aj tak ostať spokojná je liečivé?
Viete, že ak sa pripravujete na víkendovú prednášku ako lektorka úchytkom popri starostlivosti o 1 a pol ročné dieťa je to výnimočné? Nie nedostatočné? Ja som takto vytvorila celý svoj podnikateľský koncept – a tľapkám sa za to s uznaním po ramene.
Poznáte svoju hodnotu? Uznávate sa? alebo sa kritizujete? Čokoľvek čo robíte je správne a v poriadku. JE TO ŽIVOT.
Kritička vyrastá z tieňa – z času v našom živote, kedy nás naše najbližšie okolie natoľko zranilo, že sme takmer umreli od bolesti. Nepreháňam! A tak sme sa obrnili – miesto zranenia zvonku sme si vytvorili kritičku, ktorá je tu predsa furt. Chráni nás, aby sme niečo znovu neskazili. A nemohli byť znovu zranení zvonku. Kritičku vyliečite tým, že jej ukážete, že “vojna sa skončila” a na to potrebujete dôkazy. Takže bežne vynechávajte a uľavujte si kde môžete (kde si to sami dovolíte) a pozorujte, či sa “svet zrúti”. Ak sa nezrúti, a to sa nestane, tak máte dôkaz. Ten si dobre zapamätajte a ukážte vždy svojej kritičke, keď sa znovu ozve.
Držím palce! Som v tom s vami! Sme v tom spolu! a to je predsa veľmi veľa….
