Minutý týždeň som rozkľúčovala rozprávku o drakoch a princeznách a dnes chcem hovoriť o rozprávkach ako takých. Kde bolo tam bolo bola raz jedna krajina, kde ľudia žili v pevnom spojení so Zemou. Zem nebola len pod nohami, nerástla na nej len tráva, nebola to len pôda na pestovanie obživy. Zem bola člen rodiny a rodina bola viac než len pokrvne spojená. V týchto časoch bola tráva vlasmi Bohyne, vody jej krvou, vtáci, motýle, kone a medvede jej poslami. V rytme roka sa Zem menila a s ňou sa menili aj ľudia na nej. Čerpali z jej pozorovanie múdrosť a návod na život. Aby vedeli dôstojne rásť, múdrieť a starnúť vo svojom živote. Všetko bolo jedno a úcta k Zemi bola úctou k druhým ľuďom a úctou k sebe samému. Takto plynul život.
Stelesnením Zeme na Zemi boli ženy. Boli cyklické a premenlivé. Boli plodné a ich brušká okrúhle v čase tehotenstva. Boli stelesnením hojnosti. Stelesnením Bohyne. Každá bola bohyňou a pristupovali tak sami k sebe a aj k sebe navzájom. Nádherná prestava. Keďže boli bohyňami, cítili matku Zem ako sami seba. Vedeli, že sú spojené a vedeli jej rozumieť a konať tak, aby sa Zemi uľavilo. Vedeli, že myšlienky sú rovnako dôležité ako skutky. Rešpektovali pravidlá a zákony, ktoré boli dobré pre všetkých. Keď sa stalo inak, trpeli všetci. Lebo nečistý skutok priviedol rodinu do nedostatku. Všetko toto mali na pamäti nesutále.
A potom sa čosi stalo. Nevieme presne čo, lebo nie sú dochované žiadne spoľahlivé písomné pramene. Je to zrejme nenáhodné. Pamätáme si „len“ zdokumentovanú dobu. A tá už o úcte k Zemi nehovorí.
A tu je skryté tajomstvo rozprávok. Zdá sa, že prastará múdrosť nesmela byť zachovaná „oficiálne“. Bolo ju treba dobre skryť a tak prežíva v rozprávkach. A tie sú posolstvami pre dospelých. Naše „videnie“ sveta dávno nerozumie symbolike rozprávok. A zabudli sme aj to, kedy sa rozprávky rozprávali – na priadkach a páračkách. Vtedy staršie ženy predávali múdrosť tým mladším. Deti tam neboli. Pre ich uši to nebolo.
Dnes rozprávame rozprávky deťom a čudujeme sa, aké sú krvavé. Súdime Pavla Dobšinského (ktorý urobil slovanom úžasnú sližbu a zachoval symboliku dávnej múdrosti pre ďalšie generácie).
Ako ich teda čítať? O tom nabudúce:)
