Včera som vybuchla. Stáva sa to každému. Výsledkom bol zákaz televízora na CELÝ MESIAC! Niektoré deti si aj poplakali. Ale zaujímavé je, ako to zobrali. Ako v tomto výbuchu prijali mňa.
Nuž sú úžasní! Všetko, čo do detí investujeme sa nám vráti. Mne sa vracia v dobrom. Jasné, že keď som kričala a zakazovala, báli sa ma. Chodili okolo mňa po špičkách a pýtali sa ma, či si dám čaj. To bolo včera večer. Dnes to už bolo iné.
Okrem hnevu začali vnímať aj môj smútok. Už okolo mňa nechodili po špičkách. Ale sedeli vedľa mňa s úplným akceptovaním situácie. Objímali ma a hovorili, že mi rozumejú. Majú 11, 8 a 5 rokov. A stalo sa to preto, lebo aj oni sa smú hnevať a byť smutní. Nebývajú s tým sami. Keď plačú, ponúkam im náruč. Ak o ňu nestoja, som aspoň pri nich. A teda aj oni majú širokú náruč a aj myseľ pre pochopenie a prijatie utrpenia iných ľudí.
Som na naše deti nesmierne hrdá. A vďačná.
So zákazom telky to tiež dopadlo inak, ako to včera večer vyzeralo. Dohodli sme sa, že občas si pozrú večerníček, ale inak to skúsime bez telky a počítača aspoň celý týždeň. A potom uvidíme, či sa niečo zmení a čo to bude. Ak sa nám to bude páčiť, budeme v tom pokračovať. Dobrovoľne.
