Sedím s Elenkou kine. Tak to dnes vyšlo – máme popoludnie pre dievčatá. A mne v srdci doznieva rozhovor s priateľkou a susedou v jednej osobe.
Odkedy už nie sme na materskej (vtedy sme spolu trávili najviac času), rozprávame sa hlavne cez plot, vždy cestou niekam. Naposledy sme spolu zdieľali školské skúsenosti našich detí.
Obom sa nám kedysi stalo, že sme museli vziať svoje deti z miestnej škôlky. Ja som za to dodnes vďačná, bol to jeden zo zárodkov Dúholia. Dúholie je projekt, ktorý sa zrodil a existuje aj vďaka mne. Ja ho vnímam ako bytosť, ktorá chcela byť zhmotnená a túži existovať. Prižahuje si “svojich” ľudí, ktorí sú vždy spolutvorcami. Niektorí chvíľu, niektorí len, aby sme všetci pochopili, že toto nie je cesta a rozlúčime sa veľmi rýchlo. Iní sú súčasťou Dúholia, aj keď sú 1000-ce km ďaleko na druhom konci sveta , alebo venujú pozornosť momentálne iným projektom.
Našim cieľom pri založení Dúholia bolo, že chceme školu, kam deti budú chodiť rady a že to každý z nás bude robiť tak dlho, ako bude chcieť. A zároveň, že my dospelí budeme v Dúholí DOSPELÍ – dostojíme svojmu slovu a vezmeme za svoje činy zodpovednosť. V praxi to znamená, že ak potrebujeme opraviť krb, niekto si to všimne. A povie to ostatným v Rodičovskom kotli – máme problém, dospelí sa dobrovoľne prihlásia na jeho riešenie a zabezpečia, že keď budeme potrebovať kúriť, bude krb opravený. Nikto nikoho nekontroluje, nevyvoláva, nepýta sa či už to niekto robí… toto je dospelé a zodpovedné.
Deti do školy chodiť chcú. Učia sa podľa ponuky dospelých – každý dospelý vie niečo iné dobre. Momentálne sme tam 4, stále hľadáme 1 hlavného sprievodcu, ktorý by bdel nad vzdelaním zmiešanej skupinky 12 detí.
Iné deti do školy chodiť musia. Jasné – musia v podstate všetky deti, lebo máme povinnú školskú dochádzku. Ale jej formy sú rôzne. Kamoši našich detí na otázku:”Chodíš do školy rád?” odpovedajú s vyhasnutým pohľadom a nevedia povedať, čo ich baví. Ich cieľom sú dobré známky, nevedia ale čím chcú byť. Je to smutná vyzitka povinného školstva, ktoré je v bezplatnej forme poskytované všetkým.
Bezplatné nie je vždy lacné – platíme stratenou iskrou v očiach detí, ich preťažením a pochybnosťami o vlastnej hodnote v čase, ktorý má byť naplnený hrou, vášňou k životu a budovaním ľudských hodnôt. Ja mám 43 rokov a doktorát. Každoročne investujem pár stovák EUR do vzdelávania. Tým chcem povedať, že učiť sa môžeme kedykoľvek a čokoľvek chceme. Ale čas detstva je len v čase detstva.
Hry, láskavosť a ľahkosť bytia zažívame naplno len vo veku vlastnej divokosti. Ak ostane v tomto čase nedočerpaný, nevieme sa ani ako dospelí vrátiť do bezstarostnosti. Nevieme vnímať zázraky všedných dní. Sme navždy ochudobnení.
Aby sme vedeli musieť, potrebujeme dlho a v detstve iba chcieť. My dospelí sme ochrancovia detského sveta. Vždy môžeme svojim deťom držať priestor nevinnosti a ja uznávam – ja som si to uľahčila. Naše deti sú domškoláci a učia sa s chuťou. Určite nemajú rovnaké vedomosti, ako ich kamoši z iných škôl. Avšak budú mať kopu času, aby dohnali čo budú potrebovať a motivácia bude vychádzať zvnútra, z ich chcenia. Nie zvonku, zo známok, pozície v kolektíve.
Neviem, čo je lepšie a čo horšie. Ani to, či to robím správne. Ono sa to vždy všetko ukáže až časom. Ale keby som znovu stála pred rozhodnutím, či mám vziať dieťa z materskej školy a založiť leskný klub, bez váhania by som to urobila znovu.
