Matka, materská, ako kvočka, ktorá sedí na svojich kuriatkach. Alebo mačka, ktorá leží pri svojich mačiatkach…Aj žena je matkou. Ale máloktorá z nás sa cíti materstvom naplnená. Zatiaľ čo mačka ani kvočka sa na nič nesťažujú, tak my, naše mysle a kultúra, v ktorej žijeme, nás často vrhnú do utrpenia. Pretože byť matkoou automaticky znamená obetu. Je to tak?
Nedávno niekto zdieľal video, v ktorom kričí Jennifer Aniston na svoju filmovú adolescentnú dcéru: „fuck you kid!“ a vykrikuje na ňu, ako sa veľmi zmenil jej život. Ako si nerozumela s mužom, ktorý bol jej otcom a to jej zničilo veľa rokov života. Ako sa jej zmenilo telo a jej jóni sa pôrodom roztrhla. Ako stratila možnosť sebarealizácie, lebo sa starala o dcéru. Jennifer mala emócie na vrchole. Cítila sa oprávnená na dcéru kričať. Zatiaľ čo dcéra na matku doslova zízala nechápavo. Prečo jej to všetko hovorí? Vôbec nepochopila matkine emócie a ostala v nemom úžase. Nevyvracala matke jej skúsenosť, ale ani nezobrala na seba zodpovednoť za ktorúkoľvek z nich. Je to OK? Bola to nevďačnica?
Nebola. Bola to dcéra. Dcéry nedávajú, berú…deti nedávajú, berú. Berú si z nás všetko. Áno, rodičovstvo nám mení život. Ale deti za to nemôžu. Môžeme za to my sami. Lebo sme obete. Obete materstva. Zabudli sme spájať radosť zo života s čímkoľvek, čo prežívame. Materstvo je neľahké. Rodičovstvo je často neľahké. Stretávame so svojimi mužmi v podobách, ktoré už nie sú atraktívne ani pekné. Dostávame sa na dreň sami sebe a naplno v nás ožívajú naše detské rodičovské traumy. Materské a otcovské posvätné zranenia.
Zabúdame, že byť veľa zraňovaní a ísť hrdinsky ďalej nie je hodnota. Nieje to život. Zabúdame, že zranenia nám dávajú silu, pretože nám dávajú pochopenie pre iných, ktorí to tiež zažili, zažili rovnako. Zranenia nemajú byť rozmnožované, ani prehlbované…Majú byť zahojené. Láskyplnou pozornosťou a pochopením pre seba.
Byť matkou je nádherné. Deti nám nič nedlhujú. Ani len vďačnosť. Dlhodobé vzťahy sú nadherné. Neľahké, bolestivé, ale nádherné. A nie sú nádherné pre tú bolesť. Nevyžívajme sa v obeti! Vyžívajme sa v radosti zo všetkého, čo je okolo nás. Neočakávajme nič. Dávajme si všetko. Sme dospelé a môžme! Nechajme svojich mužov byť tými, ktorými sú. Nikdy nám nezahoja otcoské rany, rovnako ako my im nezahojíme tie od ich matiek.
Za svoje rany a ich hojenie je zodpovedný každý sám. A máme na to všetky kompetencie. Sme silnejší, ako si myslíme. Len nečakajme, že to uvidí niekto zvonku. Nečakajme, že to príde zvonku. Naše deti sa nám možno poďakujú a možno v konečnom dôsledku ozaj nebudú mať za čo. Kto vie. Ich krajina je krajina budúcnosti, do ktorej my nemáme prístup. Ale určite viem, že keď vezmeme zodpovednosť za svoje zdroje do svojich rúk, tak sa naše deti naučia všetko čo potrebujú. Buďme živými vzormi. Živými znamená plnými vášne a túžby po živote! Mať deti je dar.
