Poznáte príbeh amerických a japonských vojakov, ktorí sa počas druhej svetovej vojny stratili na ostrovoch v Tichom oceáne? Nie? Tak vám porozprávam príbeh, ktorý je aj o vás.
Stratení vojaci v Tichom oceáne nevedeli, že vojna skončila. A tak bojovali ďalej. Trvalo desaťročia, kým ich našli a oni sa dozvedeli, že vojna skončila. Vrátili sa domov. Svet sa medzitým zmenil. Americkí vojaci boli víťazmi vojny. Ale oslavy sa dávno skončili. Nikto ich nevítal ako hrdinov. Nevedeli sa zaradiť do bežného života, trpeli depresiami a mnohí z nich spáchali sebevraždu.
Japonskí vojaci patrili k porazeným. Napriek tomu ich doma vítali s vďačnosťou. Ocenili ich za vernú službu, lojalitu, s ktorou bránili záujmy Japonska aj keď vojna už skončila. Dali všetkým z nich prácu. Stali sa z nich živé pamätníky vojnových udalostí, pracovali v múzeách. Chodili rozprávať o svojich skúsenostiach do televízie. Všetci z nich sa znovu zaradili so spoločnosti a dožili sa v zdraví staroby.
A každý z nás má svojho lojálneho strážcu. Je to hlas, ktorý nám vo vnútri stále znie a radí nám ako sa nezraniť. Ako sa vyhnúť priveľkému riziku. Vznikne v čase hlbokého zranenia v našich detských časoch. Chráni nás, aby sme opäť neboli zranení. V skutočnosti nás „brzdí“ pred tým, aby sme boli tými, ktorými sme. Aby sme mohli svetu prejaviť svoje dary. Ale umlčať sa nedá. Dá sa ho nájsť. Uvedomiť si, že je, že existuje. A potom mu poďakovať za to, že stále stojí na svojom mieste, bráni nás pred bolesťou. A krváca vo vojne, ktorú vedieme sami so sebou. Keď nás jeho verná služba dojme k slzám a nájdeme v sebe lásku, môžeme mu poskytnúť dôkazy, že vojna skončila. Že už nie sme deťmi. A nakoniec mu vymyslieť novú prácu – ako dostali japonskí vojaci.
