a skutočnosť, že si to neuvedomujeme.
Zlomené mužstvo – myslím tým mužov, ktorí “nevyrástli” zo svojej detskej bolesti. Myslím tým všetkých zlomených malých chlapcov, ktorí majú srdce tak boľavé, že im bráni milovať a odovzdať sa. Myslím tým všetkých mužov, ktorí súperia so svojimi manželkami vo výkone. Myslím tým všetkých mužov, ktorí zápasia so svojimi synmi o pozornosť vlastnej ženy, matky ich spoločného syna a žiarlia. Myslím tým všetkých mužov, ktorí žijú s pocitom, že nie sú dosť…
Bolesť mužského srdca je veľká…generačná…nevedomá a opakujúca sa. Opakuje sa práve preto, že je nevedomá.
Čisté mužské srdce je odvážne a odovzdané. Bez strachu s obrovskou odvahou a láskou neváha brániť to, čo miluje. Svieti do diaľky a je veľmi veľmi silné. A je skryté v každom chlapcovi, ktorý sa narodí na tento svet.
Prirodzenú žiaru chalpčenského srdca ničí násilie, nedostatok rešpektu k jeho základným potrebám, vyžadovanie správania, na ktoré nemá kapacitu a trestanie za to že je dieťaťom.
Často sa hovorí, že my dospelí často zabúdame, že sme boli deťmi…ale opak je pravdou. V skutočnosti nezabúdame nikdy. A to v našich detských posvätných zraneniach, ktoré sú príliš dlho živé. Jasné, že ich pôvodcami boli naši rodiačia, mamky a otcovia, ktorí robili to najlepšie čo vedeli, aby nás vychovali do sebestačných ľudí, ktorí zvládnu prežiť a byť úspešní vo svete dospelých. Hnev na rodičov je zbytočný, nevedeli inak. Aj hnevať sa na seba za rodičovské “zlyhania” je zbytočné. Nevedeli sme inak.
Ale ak si uvedomíme, že keď dieťa lámeme, zraňujeme svet, nemôžeme v tom pokračovať.
Deti k nám vzhliadajú, dôverujú nám a sú na nás závislé. Ich bytosti sú pod obrovským tlakom – žijú v nestabilných rodinách, často v neúplných, už od škôlky sú donútení pod trestom vykonávať pre nich nezmyselné úlohy, ktoré vôbec nevychádzajú z ich prirodzených potrieb.
Vo veku 6 rokov už majú plnší kalendár ako dospelí. Nemajú čas byť, robiť to čo je pre nich prirodzenou potrebou – veľa neštrukturovaného pohybu, dotýkať sa prírody, pretvárať ju nevinne detsky v hre, byť v úžase, v kontakte s vlastnou dušou. Nemajú okolo seba pokoj…nemajú v sebe pokoj. Vybuchujú, sú agresívni, konfliktní…a v tomto neprijatí a trestaní. Aj fyzicky. Dospelácky sarkazmus a iróniu nechápu – my to pokladáme za vtipné, ich sa to dotýka. Ráňa ich to.
Verejné ponižovanie pred inýmo deťmi a mladými dospelými (aj kritika pred kolektívom od učiteľa/učiteľky v škole, alebo v škôlke. Alebo ešte horšie od školníka, alebo upratovačky…)
Takto vo vlastných nekonečne krát ponížený chlapec sa stáva mužom, ktorý ubližuje. Lebo sa necítil milovaný a nevie milovať ani sám seba. Stáva sa krutým.
Často sa búri proti vlastnej žene – lebo proti matke sa nemohol a stále sa nemôže (alebo nemá odvahu v láske mame povedať “prestaň ma ničiť prosím”). A toto sa stane. keď sa do rodiny narodí dieťa a jeho žena sa stane matkou. Prestane byť milenkou. Už nie je na jej zozname prvý, ale ostáva vyžadujúci. To je koniec sexuality vo vzťahu. Nedokáže chrániť, lebo jeho srdce už nie je silné, ale zlomené…
A tu sa vzťah rozpadá, alebo sa stáva bezútešným miestom bolesti dvoch starnúcich, ale stále nie dospelých ľudí, ktorí takýmto príkladom nevedomky vychovávajú spolu deti. Alebo sa rozhodnú, že ich nebudú vychovávať spolu…aj to je príklad.
My ženy môžeme prestať lámať svojcih synov a môžeme začať súcitiť so svojimi mužmi. Aby sme tho boli schopné, musíme sa postarať o svoje vlastné detské zranenia do otca, ktoré nezacelí žiadny iný muž. Ako dospelé máme kapacitu sa o ne postarať sami. A to čo sme nedostali od otca, si môžeme poskytúť sami.
Deti môžu byť deťmi len kým sú deti. Ak by deti mohli byť deťmi – pokojne sa hrať, dozrievať, čudovať sa svetu, veriť v tajomno, ktoré vyživuje detskú dušu, svet by bol lepšie miesto. Bezstarostnosť patrí detstvu. A my dospelí sme tu, aby sme ju chránili.
Žiarivé mužské srdce tlčie v každej chlapčenskej hrudi. My sa postarajme o to, aby ostalo žiarivé, kým je pod našou ochranou. A svet bude lepšie miesto.

