Boli sme na jednom podujatí a ja som sa cítila ako dieťa s ADHD…stašne ma to nebavilo. Strašne veľa slov. Slová sú prázdne, ak činy za nimi nasledujúce nie sú konzistentné. Cítim nervozitu, keď niektro rozpráva čosi a potom urobí niečo iné.
Isteže sme ľudia a slovami sa dorozumievame. Ale to dôležité je za slovami. Vieme to cítiť. Ja sa dobrovoľne priznávam, že ma nebaví počúvať ľudí, čo hovoria dlho a komplikovane. Pritom si plne uvedomujem, že sa medzi nich radím:):):):):)…že aj ja rada hovorím dlho a odborne (teda občas komplikovane), keď ma má, kto počúvať. Prajem nám všetkým hobby rečníkom pozorných poslucháčov..
Späť k téme. Existujú kruhy, kde sa používajú slová vyšší, nižší…starší, mladší…vedomý, nevedomý…nuž dobre, rozlišujme. A potom sa používajú slová ako čistiť rodovú záťaž…vstúpiť na duchovnú cestu…Občas takéto slovo, jedno alebo dve…to vydržím. Ale keď naberajú na koncentrácii, znervózniem. Nie je to pre mňa dostatočný návod. Čím čistiť? Cifom? Dá sa kúpiť Savo na rodovú líniu? Dá sa rodová línia čistiť?
Dobre ja viem, že dá. Smerujem k tomu, že slov bolo dosť. Hlavne pobytu v hlave bolo dosť! Myšlienok o tom, aké to je, aby sme to mali popísané bolo dosť!
V jednej vete počujeme, že všetko sa deje rýchlo. O pár minút neskôr ten istý človek povie, že to môže dlho trvať…z tohto som fakt zmätená.
Naša múdrosť nie je v slovách. Naša múdrosť a schopnosť meniť veci, je v našich telách. Sú to naši najlepší priatelia. A berieme ich ako automatickú výbavu pre život. Ergo, nesprávame sa k nim priateľsky, ani s úctou. Keď vykazujú chybu – keď ochorieme – berieme ich k servisným technikom – to sú naši lekári. T urobia, čo môžu za taký krátky čas. Ale nespia s nami, nejedia s nami, nehovoria s nami, nepoznajú kde, s kým a ako žijeme. Nevedia, čo nás tvorí.
A nás tvorí všetko. Aj skúsenosti našich predkov. K tomu len toľko, že sme ich mali. A aj ešte máme. To, že sme tu, znamená, že náš rod bol úspešný, pretože prežil. Ak máme deti, úspech rodu pokračuje. Naše deti sú tu, aby boli lepšie ako my. Ako rodičia by sme z toho mali mať radosť a ak sme lepší ako naši rodičia, taktiež. Vracať sa do minulosti ku krivdám z detstva nemá zmysel. Nič sa tým nezmení a dávno sa to nedeje. Vyrástli sme z detských topánok a ak si to dovolíme, môžeme vyrásť aj z onej rodovej záťaže. Jediné, čo náleží našim predkom, je vďačnosť. Nič nemusíme čistiť, deje sa to, lebo žijeme v úcte ku svojim predkom a cítime k nim vďačnosť. Chceme byť lepší ako naši rodičia a robíme to najlepšie ako vieme. Ak pobývame v minulosti, pripravujeme sa o prítomnosť. A tam sú naše telá, náš priestor pre manifestáciu zázraku v tomto živote.
Naše telá nesú každú traumu, ktorá bola pre nás formujúca. Tá môže byť z tohto života, alebo aj z dávnejšieho času. A každá trauma sa dá vyliečiť. Rozpohybovať. Uzdraviť. A premeniť na skutočný zdroj vlastnej sily. Najjednoduchšou cestou akú poznám je prax tekutého tela. Práve v stredu 17.12. sme začali sériu on-line sprevádzaných praxí. Osobné stretnutie pripravujem v roku 2026 v posledný septembrový víkend.
…no to moje ADHD na stretnutí dobre dopadlo…slovo bolo pretkané krásnymi hlbokými piesňami, zatancovala som si na niektoré z nich sama vzadu v sále – bolo tam miesto a tma:) … moje pochopenie pre deti, ktoré musia počúvať pre nich nezaujímavé reči a dlho pri tom sediať sa rozšírilo a cítim vďačnosť.
Že nepracujem so slovami, ale s telom. Lebo tam sa môže udiať onen kvantový skok. V mysli, v hlave sa deje len nekonečný rozhovor myšlienok. Z nich sa máločo stane realitou v 3D svete. Ale čo sa deje v tele, sa vždy deje naozaj:)
