Posledné, čo ma moja mama naučila je umierať

Od januára nosím v sebe toto uvedomenie a dnes cítim silu sa oň podeliť. Moja mama vedela, že umrie. No kým sa to nestalo, bola to len jedna z možností. Inak túto možnosť máme každý deň aj my všetci. Smrť je od narodenia našou jedinou istotou. Budhisti (ak to ďalej nenapíšem presne podľa náuky, je to preto, že nie som budhistka a vopred sa ospravedlňujem. Takto tomu ja rozumiem. A takto ma to naučil jeden z mojich životných učiteľov Giovanni Conchin, praktikujúci budhista) – takže tí budhisti veria, že smrť je utrpením preto, lebo ľudská duša začne na tele uľpievať. Zvykne si naň a život v ňom sa jej páči. Aj keď mnohí z nás každodenne trpia, máme proste radi život. Aj keď naň nadávame a sťažujeme sa, máme radi žvot. Dokonca aj keď už chceme umrieť – aspoň to hovoríme – stále máme radi život. A máme radi telo, v ktorom sme. Nechceme ho opustiť. Chceme v ňom ostať a to je uľpievanie. Uľpievanie je jeden z najväčších hriechiv, aké človek za svoj život pácha. Je ťažký, lebo ho pácha sám sa sebe. Sám seba uľpievaním poškodzuje. Uľpievanie prináša choroby. 

Ale je to zas také človečie a všetci to robíme. Dôležité je, aby sme boli bdelí. A keď už uľpievame, aby sme si toho boli aspoň vedomí. Potom sa to dá zmeniť. Vždy existuje nádej. 

Smrť u chorých ľudí nastáva postupne. Mám dar. Vidím to pri pôrodoch a po pôrodoch, ako sa duša snaži osídliť maličké telo novorodeniatka a naplno sa v ňom usadiť. To je vteľovanie duše. A za svoj život som to zažila raz a videla som vyteľovanie. Od inej priateľky viem, že (opäť z ďalekého východu pochádzajúca vedomosť) duša sa vyteľuje buď cez korunnú čakru, alebo môže odchádzať aj cez konečník. Pre ďalšiu cestu duše je priaznivejšia cesta cez korunnú čakru. 

Toto všetko som videla. Vedela som už pred Vianocami, že sa to deje. Bola som s mamkou pár dní dokopy. Tak mi to dovolila vzdialenosť a rodinná situácia. Nemohla som už chodiť za ňou so všetkými svojim tromi deťmi a naplniť byt ich hlukom a rýchlosťou. Zároveň by mi to bránilo byť s ňou. Mať svoju pozornosť v rozhovore s ňou. Masírovať jej ruky, brucho, nohy…otvárať a zatvárať dvere, pomáhať jej sadnúť a čítať jej knihu. A pri tom vidieť ako vie, že odchádza a necháva to diať sa. V pokoji, trpezlivo a bez sťažností. 

Vždy keď som odišla domov a znovu prišla bolo jej menej. A ja som sa už nedokázala brániť slzám v jej prítomnosti. Pamätám si, ako mi raz povedala, že nad ňou nemám plakať. Neplakala som nad ňou, nad jej utrpením. Plakala som, lebo som ju strácala a to bola a dodnes je moja bolesť. A vtedy, posledný raz sa na mňa usmiala. Nie tak ako sa usmievala celý život. V jej tvári bolo vidno snahu a úsilie ako formovala svoje pery do úsmevu. A keď sa usmiala, vedela som to úplne presne – lebo jej oči sa na mňa pozerali zo svetla. Dávno nie z tohto sveta. Ale už z miesta kam mala nasmerované. Bolo to ťažké a pre mňa bolestné, ale zároveň také pekné. Ten úsmev si odnesiem v srdci navždy. 

O týždeň sme sa boli s ňou všetci rozlúčiť naposledy. Umierala doma. Vo svojej posteli. Mala diagnózu, ktorá ľudí odsudzuje na smrť v nemocnici v neosobnej starsotlivosti (všetka časť a úcta ľuďom, ktorí starostlivosť poskytujú). Trvalo to 24 hodín. Už nekomunikovala, nejedla, nepila, ležala, ťažko dýchala a oči mala zavreté. Vedeli sme, že o nás vie, lebo vždy keď prišiel niekto nový a prihovoril sa jej, tak otvorila oči. Inak ich mala zavreté. 

My s manželom a naše deti sme neboli tam keď naposledy vydýchla. Ale aj tak viem, kedy to bolo. Cítila som to. Umrela kým sme stihli prísť domov. Ani 45 minút po tom, čo sme odišli. Keď sa rodil Jurko, tak to bolo podobne – odišli, lebo mamka sa bála:) Priviezli k nám vtedy pôrodnú asistetnku z východu. Ale narodenie vnúčika nedočkali. Mamka za mnou prišla a povedala mi, že si myslí, že ma brzdí. A že pôjdu domov. Skôr ako stihli prísť domov, bol Jurko na svete. 

Nuž keď raz budem umierať, chcem dovoliť svojej duši opustiť telo bez uľpievania. Trpezlivo, bez sťažností. Je to prechod. Ako narodenie. Nič čoho by sme sa mali obávať:) … slová Sokrata z filmu Pokojný bojovník. A viem, že je to možné, lebo ma to naučila moja mama.

Ďalšie články

ilustračný obrázook
Blog

Nekomplikovať si život

Pretože to nemá cenu. Kde komplikácie vznikajú? V mysli! A inšpiroval ma príbeh ženy s „problémovo sa rozbiehajúcou laktáciou“. Jasné,

Čítať »