Minulý týždeň sa okotila naša mačka a bola som pri tom. Vždy som si želala mať takú dôveru zvieraťa, aby som mohla byť svedkom toho, ako sa rodia jeho mláďatá. Naša Mia mi to splnila.
Motala sa okolo domu a ja som si všimla na dlažbe krv. Keďže bola kotná, hneď mi bolo jasné, že rodí. Bola hladná, tak som jej dala žrať a hľadala úkryt…ten, čo má vytvorený jej zjavne nevyhovoval. Tak som ju pozvala do kotolne. A tam som sa stala svedkyňou mačacieho pôrodu.
Videla som, že má bolesti a videla som, ako pri tom pradie. Videla som, ako si prehryzla vak blán – “prepichla” polodvú vodu a ako ju vypila. Videla som ako sú v pôrode prestávky, keď sa narodilo prvé mačiatko a ako matka oddychuje, kým sa narodené mačiatko došplhalo k cecku (brest crawl) a prisalo sa. To vyvolalo ďalšiu vlnu kontrakcií a narodilo sa 2. mačiatko. Obe mačiatka viseli na pupočníkoch z matkinho tela, snažili sa dosiahnuť na cicíky a keď sa prisalo aj druhé mačiatko, prišla ďalšia vlna kontrakcií a narodila sa placenta. Mačka ju zožrala, tým sa prerušili pupočníky a mačiatka už s matkou neboli spojené.
Matka vylízala mačiatka do sucha, ľahla si k nim, oni sa prisali a všetci spolu zaspali.
…Ale mačka nebola pokojná. Stále sa pýtala von. A potom sme sa dozvedeli prečo. Ešte predtým, ako sa narodili tieto 2 mačiatka, narodilo sa ešte jedno. Dolu v búde. A plakalo, mravčalo. Našiel ho prvodorený syn a prinieslo jej ho zabalené v listoch, aby sa ho nedotýkal. Pozná význam pachovej stopy mláďat. Mačka sa zjane upokojila a ostala už pri mačiatkach.
Na veľkú radosť našej Elenky, ktorá sa o nich starala až veľmi angažovane…a nerešpektovala pachovú stopu. Pochytala mačiatka do ruky a tak ich matka odvrhla. Mačiatka už teda nemáme. Elenka má skúsenosť, že ich naozaj nemôže chytať. Doteraz to “len počula”, už má priamu skúsenosť.
A ja som videla, že ak je pôrod prerušený (tu to bol presun matky, lebo začala rodiť v priestore, kde nebola úplne v bezpečí, asi ju niečo vyrušilo), matka nie je pokojná. Opúšťala mladé, aby našla to stratené mača. Keď jej ho Juraj priniesol, viditeľne sa upokojila. Potrebovala pokoj, ktorý jej zas nedopriala dcéra a tak mačiatka nie sú.
Zážitkom bolo aj to, že si sama prehryzla plodovú vodu:) a vidieť ju ako po celý čas pôrodu pradie.
Ostala vo mne otázka – že keby sme neboli také sociálne bytosti a nevedeli sme, že sa máme o deti starať, ako by asi končili mnohé ľudské pôrodné príbehy… ale rodiaca žena vie, že sa má o dieťatko postarať…nech to stojí, čo to stojí.
