TEHUJOGA

TEHUJOGA

Nechať prejsť… umenie nestáť v ceste

Dušičky vo mne otvorili rieku nevyplakaných sĺz. 

Dojalo ma stretnutie s vojnovými utečencami z Ukrajiny. Cítila som ich bolesť a túžbu po domove v mojom tele. Nikdy v tomto živote sa mi to nestalo, ale v minulosti zrejme áno. Mylsím, že to prežil takmer každý človek na Zemi.  

Poplakala som si nad hrobom mamkinho maličkého bratranca, ktorý umrel keď mal 2 dni. Narodil sa v ten istý deň ako náš Martin, len o polstoročie skôr. Prvý raz som nad tým hrobom plakala, keď už bol Martin na svete. Lebo aj jemu po narodení išlo o život, kvôli škôlkárskej infekcii, ktorú priniesol domov starší brácho. Príbehy sa odohrávajú znova a znova až do času, keď už to nie je potrebné. 

A plačem stále, nad každou trochu dojímavou vecou. Otvorili sa brána zadržaného smútku vo mne. A ja ich nechávam prejsť. Dušičky mám uplakané…a cítim úľavu vždy, keď plaču otvorím cestu. Neviem, čo všetko plačem. Je to medicína. Uľavuje sa mi. A som vďačná. 

Nevieme, čo všetko nám svet nesie, keď sme zameraní vonkajšie prejavy. Ale keď to čo je vonku porozujeme a to čo nám patrí, to čo je tu pre nás, necháme cez seba prejsť, liečime sa. 

Mohlo by Vás zaujímať

Blog

Posledné, čo ma moja mama naučila je umierať

Od januára nosím v sebe toto uvedomenie a dnes cítim silu sa oň podeliť. Moja mama vedela, že umrie. No kým sa to nestalo, bola to len jedna z možností. Inak túto možnosť máme každý deň aj my všetci. Smrť je od narodenia našou jedinou istotou. Budhisti (ak to ďalej

Čítať »
Blog

Veď aj neskôr je čas na dieťa…

Je to citlivá téma. Súcitím úprimne so všetkými ženami a mužmi, ktorí po dieťatku túžia a ich túžba ostáva nenaplnená. Chcem posvietiť na inú súvislosť, ktorá je veľmi nenápadná. Je to spoločensky dokonca uznávaný dôvod, prečo materstvo a rodičovstvo odkladáme. A sami seba presviedčame, že ešte je na dieťa čas.

Čítať »