Dušičky vo mne otvorili rieku nevyplakaných sĺz.
Dojalo ma stretnutie s vojnovými utečencami z Ukrajiny. Cítila som ich bolesť a túžbu po domove v mojom tele. Nikdy v tomto živote sa mi to nestalo, ale v minulosti zrejme áno. Mylsím, že to prežil takmer každý človek na Zemi.
Poplakala som si nad hrobom mamkinho maličkého bratranca, ktorý umrel keď mal 2 dni. Narodil sa v ten istý deň ako náš Martin, len o polstoročie skôr. Prvý raz som nad tým hrobom plakala, keď už bol Martin na svete. Lebo aj jemu po narodení išlo o život, kvôli škôlkárskej infekcii, ktorú priniesol domov starší brácho. Príbehy sa odohrávajú znova a znova až do času, keď už to nie je potrebné.
A plačem stále, nad každou trochu dojímavou vecou. Otvorili sa brána zadržaného smútku vo mne. A ja ich nechávam prejsť. Dušičky mám uplakané…a cítim úľavu vždy, keď plaču otvorím cestu. Neviem, čo všetko plačem. Je to medicína. Uľavuje sa mi. A som vďačná.
Nevieme, čo všetko nám svet nesie, keď sme zameraní vonkajšie prejavy. Ale keď to čo je vonku porozujeme a to čo nám patrí, to čo je tu pre nás, necháme cez seba prejsť, liečime sa.
