Toto zamyslenie bude epigenetické a hovorí o prostredí, v ktorom trávia čas deti.
Je spoločenská norma, že deti v 3 rokoch začnú chodiť do kolektívu a existuje veľa výborných škôlok a lesných klubov, kde môžu vyrastať. A nie je jedno správne miesto. Pretože každý to ozaj potrebuje inak.
Ja cítim obrovskú vďaku za Dúholie, kde vyrastali naše deti. Kvalita prírodného prostredia a s láskou navareného jedla je pre mňa najvyššou hodnotou. Lebo naše deti sa naučili byť v kontakte s prírodou, mohli intuitívne robiť to čo potrebovali a prispôsobovali sa rytmom roka a tak boli vačšinou zdravé ako ryby a teda dodnes sú. Fyzické ochorenie je len dočasný stav tela. Nič vážne, nič čo by sa nedalo vyladiť krátkym oddychom a liečbou.
Ale prostredie formuje aj osobnosť a charakter. Naše deti sú každé iné a každý z nich potreboval iné bezpečie. A to je načasovanie – neboli pripravení chodiť do škôlky a ani nastúpiť do prvej triedy v ZŠ. Ale teraz to zvládnu v ľahkosti, lebo mali čas dozrieť.
Neplánovala som byť zakladateľkou lesného klubu a už vôbec viesť domškolácku skupinu, ale bolo to to najlepšie, čo som mohla svojim deťom dať. A vidím to na nich teraz s odstupom času.
Je skutočné, že náš genóm obsahuje celú škálu „modov prežitia“ a to, ktorý z nich ostane pre náš život primárnym, si vyberá naše telo na základe fyzických skúseností.
Deti potrebujú hru. Už dávno jej nemajú dosť. Zato majú dosť tlaku, porovnávania a nevyžiadaného hodnotenia. Mnohí z nich nevedia prehrávať, lebo každý z nás chce mať zo seba dobrý pocit a tak sa naučíme pestovať to, čo naše okolie oceňuje – a to sa zapíše do nášho genómu – „toto potrebuješ, tieto vlastnosti, aby si bol šťastný“. Napr. ak nám tlieskajú za vyhrané bicyklové preteky, bude nás rozčuľovať každý pomalý „truľo“ na cyklotrati. Nebudeme vedieť ísť piaty v poradí v cyklokolóne. Naše telo nám to nedovolí, lebo túžime po pochvale a ocenení. Príklad si môžete modifikovať podľa seba.
Ale čo ak najväčším darom pre deti je radosť z bytia? Radosť z hry bez výsledku? Radosť z kamarátstiev, ktoré nie sú podmiené výkonom? Radosť….jednoducho radosť. A čo ak to nie je dar, ale nutný predpoklad zdravého rastu a dozrievania? Radosť je nasledovaná automaticky dobrým pocitom, ktorý proste je a na ničom nezávisí. Potom genóm nemusí vyberať „vyhovujúce“ sady.
Mám živú skúsenosť, že takto vyrastú zdraví ľudia. A prajem to všetkým deťom na zemi. Nech vyrastajú s dobrým pocitom, že sú. Bez tlaku na výsledky a bez porovnávania. Aby to, čo nesú tomuto svetu ako svoj dar a príspevok sa mohlo slobodne prejaviť a zažiariť. Lebo to je aj tak jedinečné a neporovnateľné.
