Mladá pani, veď máte čiary!

Parkovacia príhoda. Ako to máte za volantom? Ja pokorne. Myslím si o sebe, že som dobrá šoférka. Ale rovnako si myslím, že som dobrá v kadečom a iní ľudia na to môžu mať rôzny názor :):):) Najväčšie “bobky” mám, keď niekde parkujem. A tento príbeh je tom, ako dokážeme prevziať svoju vlastnú zodpovednosť. A aj o tom, že nie vždy “kde sú šedy, tam sú vedy” a keď je na koho zvaliť vinu, načo váhať. 

Bola som vyzdvihnúť ocka v nemocnici po jednoduchom “schonheits” zákroku – operácii viečok. V jeho veku to už je operácia zachraňujúca zrak. Nuž vyzdvihla som ocka a šli sme si kúpiť chlieb. Sme celiatici – kúpť chlieb pre celiatikov je “misia” – musíte vedieť kde a kedy. Bolo zavčasu ráno, parkovisko pred pekárňou prázdne. A ja som sa na poslednú chvíľu nevedela rozhodnúť medzi ktoré 2 čiary auto dám. Tak som zastala kolesom za čiarou a rovno. Chcela som cúvať a dolaďovať to, aby som bola medzi čiarami. Ocko ale hovorí:”Nechaj tak, veď budeš len chvíľu. A okolo nás je všetko voľné.” Bolo to tak, tak som si to dovolila neupratať auto medzi čiary.

Vbehla som do prázdneho obchodu, kúpila chlieb a šla k autu. Vedľa mňa úplne nakrivo parkovalo ďalšie auto. Z neho vystupuje starší korpuletný pán a kričí na mňa bez pozdravu:”Mladá pani, nemáte čiary? Kvôli vám som krivo zastal!” V tej chvíli ma to napálilo a odvetila som mu rovnako ostro, že má kopu voľných čiar a bola som tam 3 minúty.” (nie som na seba hrdá, dalo sa to zvládnuť aj inak. Túto skúšku zmeditovanej prítomnej zen-jogínky som nezvládla:):):))

Spustil vo mne kadečo – ten dobre známy pocit poníženia, ktorý v sebe vždy cítim, keď muži hovoria .” Jasné, žena za volantom.” A tiež to, keď niekto hádže na mňa vinu za niečo, čo urobil on. Hej, mohol zaparkovať medzi všetky ostatné voľné čiary a nekričať na mňa. A ešte aj to, že nedokázal byť veľkorysý a “odpustiť “mi to, že som si dovolila na 5 minút zaparkovať “nakrivo”. 

A potom začal hovoriť vo mne iný hlas. A ten hovoril, že sa asi nemá veľmi dobre, keď je taký nahnevaný hneď od rána. Veď hnev nastupuje ako obranná reakcia. Že ktovie aké problémy rieši on a začala som cítiť súcit. S človekom, ktorý na mňa kričí, lebo môže na niekoho oprávnene kričať a veľmi veľmi to potrebuje urobiť. Nuž poslúžila som mu. A vyrovnala sa s tým. A stále si o sebe myslím, že som dobrá šoférka:):) …a nehovorím, že si môže na mňa nakričať hocikto! To rozhodne nie!

Ďalšie články