Obeť, tyran a záchranca…večný trojuholník vzťahov. Je tu viacero pascí a sme kresťansky vychovaní v domnienke, že obeť je tá, čo má mať naše sympatie a dokonca aj hodnotu. Je to jeden z najväčších omylov más…klamstvo, ktorému dobrovoľne verí najviac z nás. A prečo? Lebo v minulosti pomáhalo prežiť.
Dnes vás chcem naviesť na tojomnú, prefíkanú, veľmi dobre skrytú tvár obete, ktorá si žije v každom z nás a veľmi často sa necháva počuť vo vete: “Ja za to nemôžem!”
Prečo je taká populárna? Pretože obeť má hodnotu. V chrámoch, ktoré majú pozdvihnúť ľudského ducha, je často centrom, oltárom, zobrazenie obete. Je to niečo, čo veľmi silno pôsobí na ľudské zmysly. Veríme, že obeť má hodnotu. Že je to dokonca ten správny spôsob života. Hm?
A čo tie masy, ktoré chrámy nenavštevujú? Aj tam sa obeť dobre usadila. Mala na to storočia. Mňa k tomuto článku priviedol môj príbuzný, ktorý roky tvrdí, že jeho nič nebaví, že mal závažné zdravotné problémy a preto už nemôže to , či ono. Ja viem, že poškodené zdravie je vážna vec. V tomto prípade (a aj v mnohých iných) je strata zdravia tá “šťastná” udalosť, ktorá robí zo zvyšku života “žiadané” utrpenie. Život tým dostáva “hodnotu”. A toto je pasca. Veď aký by to bol život v radosti a zdraví až do smrti? Viete si to predstaviť?
A čo hlas obete vo vás? Ktorý vás oprávňuje byť smutnými, “neschopnými” riešiť isté okolnosti vo svojom živote…Počujete ho? Viete o ňom?
Má silu. A je spoločensky stále cenený…
