Samozrejmá odpoveď znie: “ÁNO!” atď, atď….blá blá blá
Ale v skutočnosti je to málokedy tak. Rozpoviem vám skutočný príbeh.
Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno veľmi inteligentné (pozor, ešte nie múdre!), veľmi citlivé a veľmi veľmi dobrosrdečné dievčatko. Bola obľúbená kamarátka. Rada sa hrávala s deťmi. Málokedy jej rovesníci stačili. Ak áno, museli mať rovnako bystré hlávky ako mala ona. Potrebovala veľa veľa nových podnetov. Toto dievčatko malo veľmi rado vo veciach jasnosť. Potrebovalo vedieť, čo komu patrí a aj kam to patrí. Nemala rada, keď musela znášať nepríjemnosti za niekoho iného. Páči sa vám tento opis? Aké dievčatko ste si predstavili? … Vážne by ma to zaujímalo! Pošlite mi mail, alebo napíšte do komentu.
Ako sa tieto jeho vlastnosti prejavovali v správaní 5-ročného dievčatka?
Nerada požičiavala svoje veci, rada sa hrala s hračkami niekoho iného – to je potreba jasnosti, potreba nových vecí a skúseností. Svojou citlivosťou dokázala navnímať jemné signály z okolia a neraz ich nechala prejsť cez svoje telo – cítila aj neúprimnosť a odsudzovanie. Vo svojom tele cítila každú myšlienku, čo jej kto poslal a musela sa jej zbaviť – vedela sa pekne rozkričať a rozhnevať. Často neodhadla svoje reálne možnosti (keďže jej rozum fungoval v režime 7 ročného dieťaťa) a veľmi potrebovala dospelého, aby ju vtedy chránil ako 5 ročné dievčatko. Takto prichádzali konštruktívne uvedomenia o jej možnostiach. Inak prichádzal hnev. Keď hovorila s mladšími deťmi, často to zvonku vyzeralo ako manipulácia. V skutočnosti len v obmedzenej skúsenosti svojho veku užívala svoj bystrý um, lebo ten sa s mladšími deťmi nudil. Keď bola unavená, alebo hladná, ľahko sa rozhnevala “za čokoľvek”. V skutočnosti sa v jej svete dialo toľko vecí naraz a ona ich skutočne spracovávala, že na jednoduchý pokyn:”odlož si hračky” už nemala kapacitu. Keby bola najedená a oddýchnutá, zvládla by to hravo. Koľko súdov ste už v hlave vyslovili o tomto dievčatku? …aj to ma zaujíma. Šup sem s mailom, alebo komentom.
Takže dokážete sa na deti pozrieť s láskou? Alebo skôr s očakávaním?
Lebo láska nesúdi, nehodnotí a nekričí, kto má pravdu. Pohladí a objíme všetky javy všade na svete a nechá nech sa stanú v takom bezpečí, ako je to len možné pre najvyššie dobro všetkých bytostí.
My dospelí často vidíme správanie detí a súdime ho podľa vlastnej životnej skúsenosti a čo je ešte horšie – dávame deťom nálepky. Tie fungujú ako kliatba. Často opakovaná lož sa stane pravdou. Tomuto dievčatku by dospelý, plný očakávania o detskom správaní, povedal, že manipuluje. Láskavý dospelý by uvidel, čo sa deje a miesto toho, aby ju nechal “nudiť” sa s malými deťmi, ponúkol by jej dostatok iných podnetov, aby mohol jej um ostať bystrým.
Do detí vieme naprojektovať veľa vlastnej temnoty. Nepoznaných tieňov a našich starých detských zranení. A zabúdame, stále zabúdame, že sú to deti! Že sa od nás učia a to neprestajne. Že sme ich vzorom a čokoľvek povieme je pre nich sväté. Miesto toho, aby sme hľadali “prečo je to tak?” upneme sa na to nepríjemné v detskom správaní, ohodnotíme to so skúsenosťou dospelého človeka a začneme to likvidovať. A takto svoje detské zranenie nevedome posúvame ďalej. A to by sme skutočne nemali.
Pracujete s deťmi? Ak áno, uvedomujete si, čo všetko do nich vkladáte? Deti sú naša budúcnosť.
