Zrejme toto nie je prvý blog, ktorý si odo mňa prečítate. Veľmi pekne vám ďakujem, že to robíte! A verím, že nie ani posledný:)
Takže viete, a kto nevie, tak sa dozvie:), že som spoluzakladateľkou Dúholia. Naše 3 deti tam veľmi radi trávia čas. Dúholie je “moje ďalšie dieťa”. Je to jeden z výsledkov mojej tvorby. A je to s ním ako s každým iným dieťaťom – občas som naň hrdá a občas…nuž nie…
Veľmi vyčerpávajúce sú pre mňa osobne príchody a odchody ostatných – noví ľudia prichádzajú s očakávaniami a niektorí, zas odchádzajú. Teraz sa nám to v Dúholí stalo znovu. Všetci odišli v dobrom. Bolo nám spolu v Dúholí dobre a ostali sme naďalej priatelia. A to je výborný výsledok, lebo nie každý odchod bol doteraz taký. Ale aj tak je to vyčerpávajúce. Niekedy túžim Dúholie uzavrieť. Nech sú tam len rodiny, ktoré budú učiť a tak to bude zdarma. Ak chcete dať deti do Dúholia, môžete byť pokojní – zatuaľ to je len moja myšlienka. Dúholie ostáva otvoreným projektom. Neobyčajným miestom vzdelávania detí v zdravom podnetnom prostredí – v prírode, zdravým a podnetným spôsobom, rozvíjajúc telo a aj ducha – po starogrécky “kalokagatia”…Deti sú veľa v pohybe, majú silné a zdravé telá. Sú v prírode, jedia zdravé čerstvé jedlo a zakúšajú všetky roviny vzťahov. Tí čo sú tam od začiatku, vyrástli spolu v osobnosti. Dúholie je dar.
Ale teraz to bude o inom. Boli sme s deťmi z Dúholia v Košiciach. Hlavným dôvodom bolo navštívíť našu kmeňovú školu. Stretli sme sa s deťmi v parku pri hlavnej stanici. Do hodiny boli skupiny premiešané. Deti sa tešíli z nových kamarátov a hrali sa všetci spolu. Do budovy školy sme cestovali všetci spolu električkou – pre nás “lazníkov” zážitok. My tu máme „luxus“ autodopravy:), lebo iná tu často nie je k dispozícii a električky takmer všetky deti zažili po prvý krát. V škole sme splynuli s popoludňajším programom. Školu vedú veľmi kvalifikovaní odborníci a pedagógovia. Venovali nám toľko času, koľko mohli. Ja si to veľmi vážim. Pre mňa bolo zázračné pozorovať, ako je vytvorené vzdelávacie prostredie, ako komunikujú učitelia s deťmi, ako deti reagujú na ponuku aktivít od dospelých (alebo aj nereagujú, lebo si vedia sami vymylieť niečo lepšie:)) a cítila som sa ako doma v Dúholí. V čase prežívania odchodov z Dúholia to bol pre mňa posilňujúci zážitok. Uvedomila som si, že sme stvorili obrovskú vec!
Dúholie je malokapacitná vzdelávacia skupina. Vytvorili sme jej materiálne zázemie – vlastnoručne spolu s deťmi sme postavili budovu s pevnými základmi zo slamy, dreva a hliny. Nie je to náhoda! Dúholie učí deti vnímať všetky súvislosti našej činnosti na Zemi a chceli sme budovu, ktorá sa sama skompostuje (táto aspoň z väčšej miery), keď sa o ňu ľudia prestanú starať. Stožok sú lazy:) vo všetkej úcte, ktorú ku lazom chovám, sama tu žijem a veľmi si to vážim a teším sa z toho – len to hovorí o dostupnosti a iných v mestách bežných veciach, ktoré my v Dúholí zhmotňujeme niekedy dlhšie, niekedy s väčším úsilím. Tento rok sme pre lesnoklubákov postavili típí:) Venujeme sa vodozádržným opatreniam na mieste, kde by inak voda sama od seba nemala potrebu spomaliť. Dúholie navštevujú aj deti, ktoré dochádzali riadny kus cesty. A je to Stožok! So všetkou pokorou a vďakou hovorím o nás všetkých, že sme fakt dobrí. Dospelí dodržujú záväzok, že pracujeme v radosti. Vyhorieť v takomto projekte je najľahšia vec na svete. Postrážiť si vlastnú energiu je znakom zrelosti. A tak Dúholie kvitne aj naďalej. A ja som ozaj spokojná a vďačná, že môžme.
Som vďačná za každý deň, ktorý tam naše deti strávia. Každý takto strávený deň je ozaj dar pre ich budúcnosť.
A záverom citát od Michela Odenta (kto by ho nepoznal, je to svetovo známy pôrodník) – “Ak chceme zmeniť svet, musíme zmeniť spôsob, akým sa rodia naše deti.”…A skromne dodávam – aj to ako vyrastajú.
S láskou a vďakou k životu.
