Tak toto bola otázka, na ktorú sa mi odpovedalo veľmi ťažko. Všetko, čo mi v tej chvíli išlo hlavou bolo: „Veď som s ním, porodila som mu deti. Načo mu čokoľvek dokazovať… milujem sa s ním, vychovávam mu deti, varím mu, periem mu, upratujem dom. Starám sa o naše spoločné chvíle…“ Nie som na tie myšlienky hrdá. O to menej, že sa pyšne považujem za vedomú ženu, ktorá to partnerstve vie … a jedinou otázkou sa ukázalo, že NIE:)…lebo starať sa má on. Ja mám prijímať. A to neviem…
A tak pýcha preč a priznávam sa, že neviem. Že som tiež žena, čo očakáva, že sa ku nej muž správať ako ku princeznej, najlepšie na hrášku:) a sama netuším, že čo by môj muž potreboval, aby sa cítil milovaný.
Riešenie je jednoduché. Všetko môžeme robiť správne, ale pokým muž nemá rešpekt, necíti sa dobre. Takže som dnes za ním išla domov – poznala som lepšiu cestu, pohodlnú, vychodenú, ale išla som za ním – brodiac sa cez potok, kráčajúce cez starú trávu – lebo v jeho očiach, žena má nasledovať muža. Mimochodom, ak máte synov, neberte im silu a uznajte ich ako mužov. Nechajte ich robiť vlastné rozhodnutia úmerné ich veku, lebo neuznané mužstvo je rana na celý život a žena, ktorá bude stáť po boku vášho syna, mu nikdy nenahradí to „materskými očami uznané mužstvo“.
A čo som svojmu mužovi dala? Dala som mu oslavu narodenín, po akej túžil. Vzala som ha na súkromné rande v intímnom prostredí, kde sme boli len my dvaja. Pripravila som mu oslavu, na ktorú si pozval len mužov a tak som deti vzala preč z domu:) Nakoniec z toho bola prima rodinná párty a okrem mužov, sme mali aj plný dom detí. Všetko prebehlo hladko.
A ja ďakujem za svojho muža. Ja najlepšou verziou samého seba a byť so mnou – ženou, ktorá si ide vlastnou cestou, nie je vždy jednoduché.