Aktívne balansujem. Celý život. Odkedy si pamätám. Medzi povinnosťou a radosťou. Medzi tým, čo chcú iní a čo chcem ja. Medzi zdravím a chorobou. Aktuálne medzi rodinou, poslaním (alebo ak chcete tvorbou, alebo ak chcete použijem aj archaizmus:):) – prácou) a „me time“.
Moje poslanie je často aj „me time“. Nemá ale tú pravú chuť. Baví ma, vyživuje, a aj živí. Ale môj najkrajší „me time“ je byť sama so sebou. Samota mi prináša inšpirácie, odpočinok a vnuknutia pre mňa vzácne. Takmer vždy je v nich skrytý dar aj pre iných, alebo mnohých ďalších.
Deti odrastajú a ja čoraz viac „plánujem“ svoj tvorivý čas. Keďže pracujem s ľuďmi v ich voľnom čase, často sú to víkendy. Niekedy som preč len pár hodín, niekedy celé dni.
Ani tento víkend nebol výnimkou. Bola som preč väčšinu soboty a polovicu nedele. V sobotu, keď som sa vrátila domov, mali deti iný program. A v nedeľu som takmer mala iný program aj ja. Podvečer ma kamoška volala do sauny. Sauna! ÁNO! teplo, ticho, tekutiny:):):):):)…hlavne to teplo a ticho. Ale ostala som doma. V podstate o moju spoločnosť až tak veľmi nikto nestál:). Alebo inak – nikto odo mňa nič nechcel. Deti sa hrali spolu alebo si pýtali kamarátov. Ale všetci sa ma svorne pýtali, či budem už doma, alebo ešte niekam idem. Ja už to chápem. Netreba, aby som bola s nimi aktívne, stačí, že som tam.
A to je po prvý krát v mojom živote, kedy ozaj stačí, že som. Nič nemusím, nikto odo mňa ani často nič nechce a ani nič nečaká. Všetkým stačí, že som! a to je úžasne oslobodzujúce a zároveň napĺňajúce.
Ako to máte doma vy?
