Rozprávky sú múdre a skrývajú poučenie. Pre mňa je nekonečne inšpiratívna rozprávka 7 zhavranelých bratov. Matka, ktorá v hneve prekľaje svoje deti a stanú sa z nich vo dne vtáci a v noci ľudia. Sestre, ktorá nájde dostatok lásky, odvahy a trpezlivosti, aby bratov oslobodila a vrátila im ľudskú podobu. Všetko sú len symboly – rozprávkovým príbehom prevedené v obrazy. Obrazy sa nám lepšie zapisujú do mysle, ale aj tak nevidíme silu slova, vypusteného v hneve. Robíme to všetci.
Hnev je silná emócia. Energia frustrácie, ktorá nasmerovaná správnym smerom, dokáže meniť svet. My ale hnev obraciame proti sebe. Tak sme boli naučení. Nehnevať sa, usmievať sa, nedať najavo, že niečo nie je v poriadku. A vtedy sa hnev nestráca, ale obracia sa proti nám a v dlhom čase…ktovie, možno nás aj pomaly zabíja.
Hnev je veľká téma týchto rokov. Generácie pred nami sa hnevať nemohli. Určite nemohli meniť “veci”. Museli sa skloniť, aby prežili. Ale hnev rastie. Vo fyzickom tele – veľmi zjednodušene – pomaly otravuje pečeň. Ona neuvoľnené emócie posúva ako “energetický stav” z matky na dieťa. Lebo pečeň vyvíjajúceho sa dieťatka je “kópiou” pečene matky. Pečeň sa naučí fungovať podľa toho, ako funguje pečeň matky v tehotenstve. A tak žijeme v časoch, kedy sa naše deti hnevajú. A my ich pozorujeme. Vieme, že by sme im hnev nemali zakazovať. Navyše je to na ne veľa…prechádza ich telami “hnev niekoľkých generácií”. Hnev teda nezakazujeme a pri každom ďalšom výbuchu si naše telá spomenú, že: “…veď ja som sa hnevať nemohla! Ja som musela byť dobrá!” A chceme od našich detí to isté. A vieme, že je to nemožné.
Dôležité je hovoriť. Hovoriť o svojom hneve, keď sa deje. Hovoriť, ako vo mne vznikol, kde sa vzal a ako som to mala ja ako dieťa. A pristúpiť k dieťatku s otvorenou mysľou aj náručou. Nenúkať náplaste na hnev – napr. kúpim Ti tú novú hračku, keď sa prestaneš hnevať, ale ponúknuť oporu.
Toto sú slová, ktoré ja hovorím svojej dcére: “Vidím Tvoj hnev. Vidím, že je veľmi veľký. Môžem Ti s ním pomôcť, ak chceš. Môžem Ťa objať.”
Niekedy nie je schopná komunikovať a tak som ticho. A niekedy, keď je toho na mňa veľa, nahnevám sa aj ja (aj ja mám svoj hnev) a vtedy zo mňa idú jedovaté slová…
Aj z nej idú často jedovaté slová…nájdem si inú rodinu, už nechcem byť Tvoje dcéra…Tie slová veľmi bolia.
Ale vieme o tom hovoriť potom. Keď se opäť všetci pokojní, povieme si: “Ľúbim Ťa.” A dcérka nedávno povedala: “Nie, nešla by som si hľadať novú rodinu, len som sa potrebovala ísť upokojiť za zvieratkami” 🙂
Nájsť si cestu, akou upokojím svoj hnev je veľká vec! Vy to robíte ako? Lepšie je svoj hnev poznať. Lebo tak či onak, nás sledujú naše deti a učia sa od nás, ako s hnevom zachádzať.
