Sme rodičmi 2 synov. Všetci vidíme a cítime v akom svete teraz žijeme a ako v ňom chýba mužská láskavá sila a pevnosť. Pri spolužití s našimi chalanmi vidím a uvedomujem si, ako rýchlo chlapci o svoju silu prichádzajú. Tvrdo by sa dalo povedať, že sú vo výchove „kastrovaní“ (ospravedlňujem sa všetkým, ktorým toto slovo nesedí. Ak kohokoľvek dráždi, nie je to náhoda. Dotýka sa totiž našej bolesti).
Ak máte doma syna, nechajte ho vyrásť v jeho zodpovednosti. Veľmi pomáha férová a priama komunikácia. Chlapci chápu náznaky a manipulatívne vyjadrenia veľmi málo. Jednoducho poproste a priamo povedzte, čo potrebujete, aby váš syn pre vás urobil. Pokiaľ chce niečo robiť sám zo svojej vôle, podporte ho v rámci bezpečných hraníc najviac ako len môžte. Nebráňte mu, nevytvárajte „bezpečnú klietku“. Nechajte nech mieru bezpečia, či nebezpečia odhadne sám. Veľa krát bránime chlapcom v prirodzenej hre a skúmaní vkastných fyzických možností, lebo my sa o nich bojíme. Pokiaľ je náš strach priveľký, je poriadku povedať: „Teraz Ti to ešte nemôžem dovoliť, lebo sa o Teba bojím.“ Ale ak si dokážete predstaviť, že sa postaráte o najhorší možný výsledok pri neúspešnom pokuse vášho syna, skúste ho nechať a dôverovať mu, že to dokáže.
Okrem toho, že som mama synov, som aj jednou zo zriaďovateliek malého lesného klubu a školičky. Mám príležitosť vidieť aj širšie súvislosti vzťahov medzi chlapcami. Vo vekovo zmiešanom chlapčenskom kolektíve je častým problémom, že tí starší nepozývajú do hry tých mladších. Samozrejme, prečo by to robili? Pozrime sa na to triezvo! Miesto v skupine „starších“ si v chlapskom svete treba zaslúžiť. Často ani otcovia vlastných synov nepozývajú do každej práce či činnosti. Majú na to dobrý dôvod: „Si ešte malý!“ Takto to je aj v chlapčenskej partii. Muži tradične dávno v hostórii neprijímali do svojej loveckej skupiny slabších jedincov. Lebo nemali čas sa o nich starať. Z tohto uhla je to absolútne logické. Napriek tomu v školách a krúžkoch očakávame, že starší chlapci medzi seba automaticky prijmú mladších. Paradoxne to oberá o silu obe strany. Starší sú zaťažení starotlivosťou o mladších (oni na to skutočne nemajú kapacitu) a mladší prichádzajú o možnosť si svoje miesto „zaslúžiť“ a vyrásť tak vo svojej chlapčenskej sile.
Suma sumárum: verme svojim synom, že sami zdravo odhadnú svoje možnosti a neoberajme ich o možnosť ukázať svetu, čo v nich ozaj je. Veď ako dlho chceme byť tou „silnou mamou za ich chrbtom?“
