Tým je povedané všetko. Ale predsa, malé vysvetlenie. Z akého tieňa? Z nášho. Tieň patrí k svetlu. Každý z nás svieti a má aj svoj tieň. Tam schovávame všetky svoje rany z detstva, vzťahov a aj minulých životov. Naše rany sa derú na svetlo, lebo chcú byť videné, prijaté a milované, aj keď my ich chceme udržať v tieni. Hanbíme sa za ne. Hovoríme tomu zrkadlá. Tí ľudia, alebo situácie, čo v nás vyvolajú silné nepríjemné pocity. Často hnev, možno až zúrivosť, alebo smútok, krivdu, bezmocnosť.Všetky pocity sú tiež jednou stranou lásky. Tej, ktorú sme nedostali, keď sme ju potrebovali. Ako deti od rodičov, ako ženy od mužov, alebo muži od žien. Nedostali sme a podvedome nevieme dať. Takto sa zrodil náš tieň a narástol taký veľký, koľko sme ho kŕmili. Koľko sme hádzali vinu za svoje pocity na druhých, koľko sme súdili, koľko krát sme povedali: “To nie je moja sračka!” a vo vnútri sme horeli zlosťou, nenávisťou, zlobou voči niekomu, alebo niečomu. Tak aj toto je láska. Vedeli ste?

Našťastie nemusí to takto ostať. Aj keď sme nedostali, môžeme dávať. Vedome sa vynoriť z minulosti, nekŕmiť viac svoj tieň. Keď sa tieň vynorí, uvedomiť si, že teraz už nie sme deti, čo nechtiac sklamali rodičov. Že už oproti nám nestojí ten, čo nás nemiloval, keď sme to potrebovali. A môžeme dať, aj keď sme sami nedostali. Láska je láska, odkiaľkoľvek pramení. ĽÚBME…a vykročme s odvahou do tohotoročnej tmy…tej vonku aj vnútri