Rozhovor

ROZHOVOR Neprikázala by som synovi, aby uvoľnil miesto staršiemu, vraví zakladateľka komunitnej školy Michaela Vajová

Prišla redaktorka z Pravdy, že by sa rada porozprávala. A tak sme sa rozprávali. Tu je celý rozhovor. Je obsiahly, tak si k nemu vezmite kávičku:)

Svoje deti vedie inak než je zaužívané. Žiadne príkazy, odmeny či tresty, necháva im priestor, aby samé prišli na to, čo ich baví a rozvíjali to, bez akéhokoľvek tlaku či pocitu „musím“. Michaela Rodana Vajová zo Stožku pri Detve s ďalšími podobne zmýšľajúcimi rodičmi založila a vedie v tomto duchu aj komunitnú školu Dúholie. Učenie sa tu nevolá učenie, učiteľ je sprievodca, test je vypĺňanie papierov a klasické školstvo podľa nej nepripravuje deti dostatočne na život. „Prečo by nemohli na písomke spolupracovať?“ pýta sa.

Stretli sme sa u nej doma na dvore. V horúcom letnom popoludní tam bolo rušno, v bazéne šantili Michaeline deti i s ďalšími kamarátmi pod dozorom mám. Ticho nebolo, ale vládla pohoda. Nik sa s nikým nehádal, rozjarené deti od štyroch do zhruba 12 rokov pobehovali kade-tade, keď im dospelí vysvetlili, že sa musia držať bokom, lebo sa tu robí rozhovor, poslúchli ihneď. Rozhovoru načúvala aj Michaelina kamarátka a kolegyňa z vedenia Dúholia Renáta Uhrínová. Občas sa doň i zapojila.

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa rozhodli viesť deti inak než v tradičnom školskom systéme?

Skúsenosti s klasickou škôlkou. Prvorodený syn chcel chodiť do škôlky, tak tam šiel, keď mal dva a pol roka. Zaskočilo ma, ako ľudia premýšľajú. Napríklad už na začiatku, ako som tam odniesla prihlášku, tehotná s druhým synom, riaditeľka to hneď vyhodnotila, že chcem dať syna do škôlky, aby som si od neho oddýchla, a povedala, že ho teda môžem priviesť hneď v pondelok. No to tak vôbec nebolo, ja som rátala, že nastúpi až normálne od septembra, ak ešte bude chcieť. Potom, keď tam teda začal chodiť, po dvoch týždňoch už chodiť nechcel. Mali sme uplakané komplikované rána. Nakoniec zo synových slov vyvstalo, že sa deti k nemu nesprávajú pekne. No a ako sme potom s dospelými sumarizovali tie udalosti, že ako sa to stalo, ja som v kontakte s nimi pochopila, že tam nemám partnera na rozhovor. A že toto nechcem už nikdy v našom živote.

Tak ste sa rozhodli založiť niečo vlastné?

Ten nápad vôbec nebol môj, prišli s ním iní dvaja rodičia, spoluzakladatelia Dúholia. Ja som mala vtedy len jeden cieľ, že kým budú deti malé, budem s nimi doma, a keď dorastú do školského veku, začnem šoférovať a budú chodiť do školy na Zaježovú (komunitné spoločenstvo na lazoch pri Pliešovciach, kde sa ľudia snažia žiť v súlade s prírodou, funguje tam aj komunitná škola, pozn. red.). Ešte dokonca aj keď som čítala knižku od Zdenky Jordanovej Tvoje dítě jako šance pro tebe, a tam bola veta, že ak nenájdete škôlku, ktorá vám vyhovuje, založte si vlastnú, som si pomyslela, že no určite, čo som šibnutá… No, ale napokon som založila (úsmev). Ale nebola to moja iniciatíva. Bola som a stále aj som v tej pozícii, že stojím tu a robím, čo treba. Ten drajv mali iní ľudia. Mne to vyhovovalo, lebo som nemusela začať šoférovať a voziť deti na Zaježovú. Ale som veľmi vďačná, že ten projekt, ktorý okolo toho vznikol, aj v rámci dospelých vzťahov, je pre mňa veľmi hodnotný.

Čo vám prekáža na klasickom školskom systéme?

Nechcem krivdiť školskému systému. Tým, že naše deti vyrastajú v domácom vzdelávaní, v komunitnom lesnom klube a v komunitnej škole, neviem, ako presne funguje klasický školský systém. Ale prekáža mi tam ten extrémny tlak, ktorý je na deti ukladaný už od šiestich rokov. Od narodenia do tých 6 rokov je to zhruba jedno, kto kedy začne chodiť, rozprávať, kto kedy rozozná farby a tak, no zrazu keď má niekto 6 rokov, je zbavený voľnosti pohybu a veľa vecí „musí“ robiť ako ostatní, čo mi teda prekáža. Pre deti je ťažké, že v škole musia veľa času sedieť a riešiť pre nich abstraktné a nepodstatné veci. Deti totiž dokážu chápať abstrakciu písmen len v spojení s niečím konkrétnym. 

Vadí mi to odvádzanie hodnoty na to, čo ako kto vie od toho, kto aký je, aké má skutočné hodnoty. To všeobecne považujem za slabinu našej spoločnosti – že niektoré veci sú spoločensky favorizované, iné potláčané. V každom z nás je celý balík vlastností, ale keď sa stále poukazuje len na to, že toto a toto je dobré, tak to vlastne vedie u nás všetkých k popretiu časti seba samého. 13. komnata, tieň, čierna skrinka…, neviem, ako to kto volá. Skrátka snaha vyhovieť. No a u detí je to tiež významné, ony potrebujú cítiť tú lásku, svoju hodnotu, a pre to odovzdajú čokoľvek. Jedna múdra pani povedala, že deti nikdy neprestanú milovať svojich rodičov, ale veľmi rýchlo prestanú milovať samé seba. A to sa stane, keď tá spätná väzba je stále kritická, negatívna.

Myslíte napríklad pochvaly v škole, že dobrý žiak je len vtedy, ak ovláda učivo, má úlohy, do toho známkovanie a tak?

Podľa mňa to už v sebe veľa života nemá, ani to hodnotenie – jednotkár, dvojkár, päťkár. Ale ak tak dieťa v škole zaradia, je potom ťažké aj pre rodičov nevnímať svoje dieťa cez známky. Je tu aj tlak školy, v zmysle „vaše dieťa má rezervy a mohlo by sa zlepšiť…“ No, mohlo by sa zlepšiť, ale čo keď nechce? Je to vlastne niečo jemné, veľmi skryté, subtílne, čo v nás potom vytvára celoživotne pocit nedostatočnosti a veľmi silnú vnútornú kritiku, ktorá ale podľa mňa nikomu, ani dospelému, život neuľahčuje. 

Čo ste si potom teda povedali pri zakladaní Dúholia, v čom to celé budete robiť inak predovšetkým?

My traja sme si hlavne povedali, že to budeme robiť dovtedy, kým to nás bude tešiť. Čiže je v tom obrovský vnútorný záväzok aj tej vlastnej dospelej ľahkosti v tom neľahkom procese. Veľmi sa nám to darí, je dobré, že sme traja, a že nás drží veľký rodičovský kruh, že sa aj rodičia detí, ktoré k nám chodia, vedia ujať niektorej úlohy. Vieme si napríklad povedať, že mne sa teraz toto robiť nechce a ja to robiť ani nebudem, chce sa to robiť niekomu z vás? A keď sa to robiť nechce nikomu, tak to ani nerobíme.

K čomu teda deti vediete?

Najlepšie to máme rozpísané na našej internetovej stránke, tam sme si dávali naozaj záležať na tom, aby sme to presne sformulovali. V skratke ide o to, že pohnútka k činu vychádza z vnútra. Teda neučím sa preto, lebo mi to niekto povedal, ale preto, že sa učiť chcem. Je to neraz veľmi náročné pre dospelých, ktorí tam trávia čas, lebo nájsť tú intenciu v tých deťoch je niekedy výzva. Máme ich tam od 13 do 16, podľa toho, koľkí prídu. A deti z toho rady unikajú. Nie sú ani celkom nepobozkané tlakom, lebo hoci sú vlastne v domácom vzdelávaní, vždy máme kmeňovú školu, ktorá patrí do klasického rigidného školského systému, takže minimálne raz za pol roka musia byť deti na preskúšaní. 

Prečo tak kladiete dôraz na minimalizovanie tlaku na ne?

Od začiatku sme mali veľký cieľ minimalizovať tlak. Vieme, že deti vo veku od šiestich do 12 rokov sú vo veľmi krehkom psychickom stave, kedy potrebujú veľmi veľa voľnosti a veľmi veľa hry. Čím ale nehovoríme, že neprekonávajú prekážky, že všetko je vždy ľahké, že nie sú vystavené nepríjemným situáciám. Naopak, sú, a sú v nich aj ponechané, aby si sami vyhodnotili situáciu. My im nehovoríme, že toto je dobrý a toto je zlý záver, zosumarizujeme situáciu ako takú.

Napríklad?

Každé ráno máme s deťmi na lúke tzv. ranný kruh. Máme podsedáky, aby sme nesedeli v mokrom či pichľavom a tak, skrátka v pohodlí. Podložiek je 13, viac je fialových, menej zelených. Zelené chcú väčšinou chlapci. No a nedávno jednému chlapcovi zelená podložka nezvýšila, vzalo si ju jedno dievčatko. Chlapček ale trval na tom, že chce zelenú podložku a chodil s tým za mnou. Ja mu ale vravím: „Ja zelenú podložku nemám. Môžem ti dať svoju fialovú a rada to urobím.“ Podobne reagovali aj ostatní – núkali mu svoje fialové podložky alebo zelený šál na fialovú podložku. Prišlo mnoho riešení, ale nik, kto sedel na zelenej podložke, sa jej nechcel vzdať. A je to v poriadku. Napokon, prečo by to aj mal urobiť? Pretože niekto plače? Nebolo to namierené voči chlapčekovi, ktorému sa akurát zelená podložka neušla. V jeho živote sa vtedy akurát stalo to, že sa naučil, že môže aj nedosiahnuť to, čo chce.

Nehráme s deťmi trojuholníkové hry, že príde dospelý a povie: „Urob to takto!“ Naopak, nechávame deti aj v nepríjemných situáciách. Je to taká úcta k rozhodnutiu človeka, ktoré môže byť v pohode sebecké. Ale nie je namierené proti nikomu, s cieľom útočiť alebo ubližovať.

Ako to dopadlo potom s chlapčekom?

Napokon sa rozhodol, že bude stáť, tak stál. Neskôr si i sadol. Prijal, že nemá zelenú podložku.

Čiže nenásilnou formou sa deti snažíte previesť situáciou?

Áno. Slovne sumarizujeme to, čo sa deje. Nie je to vždy jednoduché, aj doma v rodine máme situácie, kedy proste nemám čas sumarizovať to medzi deťmi, prídem a poviem, že bude to takto. To je normálny mechanizmus šetriaci čas, energiu, ale v Dúholí to tak nerobíme. 

Renáta (dopĺňa): Ja by som ešte dodala, že sa tam snažíme vyhýbať požiadavkám v zmysle: „Musíš, lebo som povedala. Musí byť a hotovo!“ Zmysel sa tam takto nenájde. Žijeme reálny život a reálne situácie.

Psychológovia často zdôrazňujú, že dieťa nemôže rozhodovať o všetkom samé, potrebuje niekedy ten vzor, vedenie aj riešenie od dospelého. Aj mantinely. Niekedy je dieťa nervózne z toho, ak môže všetko, nemá hranice, doslova že sa im tým škodí. 

Áno, s tým úplne súhlasím. Deti vedia byť úplne hysterické, keď sú ponechané samé na seba v situáciách, keď napríklad matky v snahe netlačiť na dieťa sa pýtajú: “Ideš kakať?” Čo je pre dieťa totálne nezmyselná otázka, ono predsa samé vie, čo ide robiť, zbytočne ho akurát tak zneistí. Aj v Dúholí máme pravidlá, ktoré slúžia na ochranu všetkých. Keď sa vnútorná sila detí presunie vyššie, niektoré prestanú slúžiť.

Skúste konkrétne.

Nenosíme hračky do školy, je to pravidlo, odkedy Dúholie vzniklo. S hračkou alebo čímkoľvek z domu, čo si dieťa prinesie ako kotvu, ostáva v kontakte viac s tým, čo je doma ako s tým, čo sa deje tu. To je isté unikanie z kolektívu. Toto pravidlo je veľakrát diskutované a ohýbané. Hlavný sprievodca v lesnom klube, ten udáva ten rámec zo svojho vnútorného priestoru, z vlastných dospelých hraníc, čo dokáže ustáť v tej skupine detí a čo už ustáť nedokáže. Takže sme ho veľa diskutovali. Potom, keď nám štvorročné deti vyrástli na sedem rokov, začali nosiť iné hračky, napríklad šminky. Tak sme museli zistiť, že tie šminky sú vlastne hračky.

Kde teda máte vy tú hranicu – potiaľto si samé sebou, rob ako myslíš, ale teraz sa toto robí tak, ako ti ukážem? Aby deti robili to, čo je z morálneho hľadiska správne? Čo ja viem, napríklad uvoľniť miesto staršiemu, ak tam chce práve sedieť aj dieťa. Ako by ste to riešili?

No, to je vlastne… Chápem, keď sa toto v spoločnosti deje, tento čin by ale nemal byť urobený preto, že je to správne, lebo sa to takto robí, ale mal by vychádzať z priestoru „súcitím s touto ženou, vidím, že je unavená a rád jej uvoľním toto miesto“.

Ako v šesťročnom dieťati vzbudíte tento súcit, ak sa cíti práve unavené?

Ony sú také prirodzene, len tým, že my ich stále škatuľkujeme a nútime do nejakých vecí, sa snažia vymedziť. A potom, keď nemajú priestor svojho ja slobodne daný v rámci bezpečných hraníc, v nich ten priestor láskavosti nevzniká, ani samých so sebou. To je to, čo som hovorila na začiatku – že dieťa nikdy nespochybní svoju lásku k rodičovi, ale veľmi rýchlo spochybní svoju lásku k sebe samému. A keď sa toto stane, že mladý človek, ktorý má mladé nohy, nemá súcit s babičkou, ktorá si potrebuje sadnúť, tak sa stala chyba niekde na začiatku, lebo on asi nemá ani súcit sám so sebou.

Teda myslíte, že vaše deti by sa automaticky postavili, lebo to tak majú nacítené?

To si vôbec netrúfam odhadnúť, lebo keby bol syn po víkendovom futbalovom a hokejovom zápase, tak predpokladám, že by nevstal.

Ako by ste to riešili?

Nijako. Nevstal by nie preto, že by bol napr. bezohľadný, ale preto, že ho nohy fakt bolia. Má svoje dôvody. Každý môže mať svoje legitímne dôvody. A keby som sedela ja, tak vždy môžem uvoľniť miesto ja, a môžem jeho nechať sedieť z toho láskavého priestoru v sebe, že vidím, že aj on je unavený, aj žena je unavená.

Áno, ale keby bolo len to jedno miesto, na ktorom sedí váš syn, čo by ste spravili?

To v tejto chvíli neviem. Ale určite by som ho nenútila vstať, pretože je to správne.

Ani kvôli tomu, že tá pani má viac rokov a on dokáže zniesť viac? Že ho nekomfort posunie vpred, že bude silnejší a možno hrdý na seba, že prekonal svoju nechuť postaviť sa a urobil niekomu radosť?

Keď by k tomuto rozhodnutiu dospel sám, tak áno. Ale keby som išla ja doňho zasa s tým tlakom, tak viete, čo získam najskôr?

Čo?

Protitlak. 

Že by začal zdôvodňovať, že sa to nedá a prečo?

Presne tak. Určite by som mu to ponúkla ako možnosť, skúsila ilustrovať situáciu tej pani, ale rozhodnutie by som nechala na ňom.

Ako vyzerá takéto jednanie s deťmi – žiadne príkazy, zákazy… Všetko ilustrujete na názorných príkladoch?

Nie je to vždy tak, niekedy, keď potrebujem ich pozornosť, ja konkrétne aj kričím. Nie preto, že ide zo mňa nejaká hysterická emócia, ale je to spôsob ako ma začnú počúvať. Komunikujem s nimi vždy s úctou. Neponižujem ich a nejednám s nimi z priestoru, že ja som niečo viac. Ťažko je to popísať slovami, nie je to vždy ľahké.

Skúste opäť na príklade.

Aj keď je u nás všetko veľmi priateľské k deťom, deti tým, že nie sú nepobozkané tlakom skrz tie preskúšania v škole, majú k učeniu postoj – niektorí sa učia radi, niektorí menej. No keďže stále sa pohybujeme v priestore osnov, ktoré sú schválené pre všetkých a všetci ich musia v rovnakom čase rovnako naplniť, čo pre ľudí nie je možné, lebo každý z nás je iný, nie všetci sa učiť chcú. Tam sa to dá uznať. „Vidím, že sa ti nechce, chápem, že je to pre teba ťažké. Nemusíš robiť nič, keď nechceš, ale prosím ťa, iba tu seď. Ani počúvať ma nemusíš.“

A sedí?

Uhm.

A potom? Zapojí sa, keď ho niečo zaujme?

Áno, presne tak. U nás sa neučíme frontálnym štýlom, ale väčšinou cez hru. Vybrané slová sú na pexese, activity kartičkách, kde sa môžu, ale nemusia porovnávať. My deti v rámci kolektívu neporovnávame, ani ich výsledky v učení – tento je taký, tento onaký. Vidíme ich ako ľudí, celok, balík všetkých schopností. To, že niekto nie je dobrý práve teraz v čítaní a potrebuje na to viac času, neznamená, že to nie je súcitný a schopný vodca, ktorý dokáže ostatných viesť, pre niečo strhnúť alebo podporiť. Pre nás sú sociálne kompetencie a to, že im ukazujeme vlastné stránky, na ktoré môžu byť hrdé, rovnako dôležité ako tie technické zručnosti, školské vedomosti. EQ a IQ je pre nás rovnocenné.

Keď hovoríte o súcite, porozumení, počúvaní druhého, rozumejú deti, čo to znamená, nie sú to pre ne len frázy?

Nie.

Ako im to vysvetľujete?

No vlastným príkladom. Napríklad ak deti, mám ich tri, neustále hovoria – ja by som chcela toto, ja hento, do toho manžel niečo chce, dokonca i ja sama by som od seba niečo chcela, čiže päť ľudí, a ja potrebujem práve priestor pre seba, poviem: „Pozrite sa, moje drahé detičky. Ja som ráno vstala, urobila pre vás toto, toto, toto a ja teraz potrebujem, aby ste mi hodinu dali pokoj.“ A oni mi ho dajú. A to najmladšie má štyri roky a dokáže to.

Keď ste hovorili o učení hrou, bez tlaku na výkon, neobávate sa, že deti budú v porovnaní s klasickou školou…

Hlúpe?

Nechcela som použiť práve to slovo, ale áno, niečo v tom zmysle. Pozadu.

Sú neporovnateľné, to je úplne jasné. Nemajú v tom taký tréning. V rámci preskúšania problematiku osnov zvládajú, ale jasné, že nemajú toľko drilu ako deti v klasických školách, ktoré sú dokonalé, že dokážu neustálym cvikom dostať deťom vedomosti až pod kožu. Avšak, máme pedagogičku, ktorá učí slovenčinu a hovorí, že v momente, ako posadíte dieťa pred pracovný list, prestane rozmýšľať. 

Prečo?

Lebo to je automatika, tam netreba mozog. Len treba prísť na to, aký kľúč, a potom to už ide ľahko. A tie kľúče sú indikatívne. Keď pochopíme školský žargón, naučíme sa slovnú zásobu, a ten typ cvičení, nie je to o vedomostiach.

Neobávate sa, že deti nebudú vedieť napríklad ani správne písať? Mnohé deti odmietajú písať písaným písmom, no v škole sú nútené. Nemali by to predsa len ovládať?

Áno, veľa detí už odmieta písať písaným písmom. Môj osobný postoj je, že jasné, že to dieťa v tejto chvíli odmieta, nevidí v tom žiadnu hodnotu. Ja som ocenila písané písmo najviac až na vysokej a strednej škole, keď som potrebovala rýchlo písať. Lenže dnes sa tam už nepíšu poznámky rukou. Ktorý študent nosí do školy pero a papier? Nosia laptop, diktafón a podobne. Čiže podľa mňa to nie je problém detí a písaného písma, podľa mňa je to posun spoločnosti, ktorá túto schopnosť prestáva potrebovať. Napokon, ani sekretárky dnes už nepotrebujú tesnopis ako kedysi.

Neobávate sa, že nebudú deti schopné študovať napríklad na vysokých školách, adaptovať sa na učenie v systéme?

Nie. Skôr sa bojím, či tento školský systém ešte zvládne tieto deti. Lebo deti odchádzajú zo základných škôl s nechuťou k učeniu, so silnou potrebou robiť to po svojom. Keď som ja chodila na strednú školu, mala som informácie, čo nám dal učiteľ. Lenže to bolo vtedy. Dnes, keď niekoho niečo zaujíma, dokáže si aj ako žiak v lavici dohľadať množstvo ďalších informácií. A tie môžu byť v priamom rozpore s tým, čo sa učí na škole. A toto je podľa mňa problém. Nie sú problém deti a ich vnútorné nastavenie. Prístup k informáciám je iný ako bol, a aj my dospelí už teraz tiež máme mnohé opozitné informácie k veciam, ktoré sme sa učili.

Niektoré sú označované za hoaxy.

O tom môžeme diskutovať. Ako vieme, kde je hranica? Kto hodnotí, kto povie, čo je pravda? Len preto, že sa niečo učilo tristo rokov, musí to byť pravda? Čo keď nie je? A toto je podľa mňa pointa vo vzdelávaní – naučiť deti kriticky myslieť, nielen prijímať niečo, lebo to niekto povedal a vyžaduje sa odo mňa, aby som to zopakoval a dostal jednotku.

Ale možno sa niektorí s týmto kritickým myslením nedostanú ani k tomu, aby zmaturovali.

A je to potrebné? Ak sa človek potom uživí… Čo je dôležitejšie – zmaturovať alebo sa dokázať o seba postarať?

Maturitou získajú možnosť študovať to, čo ich baví. Keby chcel niekto robiť medicínu, chce-nechce, potrebuje pečiatku zo školy a titul, lebo inak môže robiť „iba“ bylinkára.

A to nie je medicína?

Ale ak chce robiť napríklad chirurgiu?

Áno, to sa potom musí podriadiť. Ale to je potom už o vnútornej intencii. Ak niečo chcem, a okolnosti sú takéto, tak ich prijímam a viem sa podriadiť. A to ja už vidím i na prvorodenom desaťročnom synovi, ktorý už vie, že musí tie testy v škole urobiť a sám na seba dokáže ten tlak vyvinúť a zniesť ho. Som presvedčená, že keby chcel byť chirurgom, zistí si, čo k tomu treba a je schopný to naštudovať. Alebo narazí sám na seba, zistí, že na to nemá a pôjde robiť niečo iné. Pre mňa je práve toto dôležité.

Neobávate sa, že pri takomto učení hrou, rešpektovaní ich momentálnych túžob a potrieb sa deti nenaučia systematickej práci, deleniu času medzi povinnosti a voľno, sebazapreniu?

A keď to otočím – prináša vám činnosť, v ktorej sa musíte zaprieť, radosť? Je toho hodna?

Pre niekoho áno. Vrcholový športovec sa musí zaprieť a ísť cez veľkú nepohodu, ak chce byť najlepší.

Takéhoto máme! Oni sa všetci vedia zaprieť v tom, čo ich baví. A sám seba chce prekonať, jasné. Toto je presne to, ten efekt, čo tam vzniká.

Čiže vaše deti si dokážu samé nájsť,  čo ich baví, k čomu inklinujú, samé sa v tom aj vzdelávajú? Majú vlastnú vnútornú motiváciu sa zlepšiť, niekam posunúť? Veľa rodičov rieši práve to, že deti nemajú motiváciu niekedy akoby na nič. „Nechápem, prečo sa dieťa nechce učiť, nič nové dozvedieť…,“ sťažujú sa.

Prečo by sa malo chcieť učiť? (smiech) Pre jednotky? Načo? Musí samé chcieť.

Ako riešite stret s väčšinou spoločnosti, vyznávajúcou tradičný systém výchovy? Lebo chcete-nechcete, stále ste menšina.

Áno, sme. Nebojíme sa toho. Otázka je, či to treba nejako riešiť. Žijeme normálne, deti majú starých rodičov, kamarátov, ktorí chodia do normálnej školy a tie svety sa stretávajú.

Renáta: Pre mňa bolo zaujímavé pozorovať, ako sa deti bavili o tom, kto čo vie, ako to v tej ktorej škole funguje a každý sa snažil obhájiť to svoje. Jeden hovoril, že je dobré mať 567 jednotiek a ten druhý, že: Čo sú to jednotky? (úsmev)

Ešte vám nik nepovedal, že ste blázniví alternatívci?

Renáta: Nie. Ale je to pre niektorých ľudí šok. Ak sa niekto úprimne zaujíma o naše dôvody a názory, tak je aj pripravený prijať aj tie informácie. Ale musí byť úprimný záujem, žiadne posudzovanie „vy to robíte tak, robíte to zle“. Každý to robíme v najlepšom svedomí s presvedčením, že je to dobré. Ani ja neodsudzujem tých, ktorí majú deti v normálnych školách, lebo to tiež robia v najlepšom vedomí a svedomí a rešpektujem to. Takže keď je tam ten rešpekt, nie je problém.

Nevyčítal vám nik, že deti budú mať ťažkosti adaptovať sa v normálnom živote? Lebo tá komerčná a konzumná vlna je neúprosná – vyštuduj, zamestnaj sa, zadlž sa, hypotéka, auto, bývanie, vyšší plat, väčší dom, väčší úver…

Áno, to je presne to peklo škrečka v mlynčeku, kam vedie ľudí klasické vzdelávanie, takže nemám z toho obavy (úsmev). Ale ktokoľvek by o tom rozprával, myslím si, že to ani nie je realita, pretože my nevieme nič o budúcnosti. Teraz spoločnosť prechádza tak obrovskou zmenou, že nik z dospelých, ktorý by mal pevne stáť, nie je na to pripravený. Tak čo chceme odovzdať deťom?

Ako sa vám darí odolávať tým tlakom väčšinového sveta?

Renáta: Necítim to ako tlak.

Michaela: Pre mňa je to ich problém. Pokiaľ to niekto rieši, ja to dávno neriešim. Pre mňa je dôležité mať dobrý vzťah s mojimi deťmi. Už keď som videla počiatočnú nechuť 2apolročného syna, s akou chodil do škôlky, som pochopila, že ja to robiť nebudem. A aj preto sme založili Dúholie, že som chcela školu, kam budú moje deti chodiť radi. A deti sa fakt tešia, keď sa končia prázdniny. Takže pre mňa je toto raj a nebo na zemi. Keď dostanú testy, tak ich proste urobia, je to pre mňa potvrdením, že je to dobré. Netvrdím, že by obstáli v konkurencii v porovnaní so štvrtákom klasickej školy…

… Nevyhrali by matematickú olympiádu napríklad?

To s určitosťou nie, lebo by na ňu nik dobrovoľne nešiel. Ale keby sa taký našiel, tak by ju určite vyhral, lebo by bol podľa mňa na úrovni šiestaka. Len žiaľ, také dieťa teraz nemáme (smiech).

Ale ešte sa vrátim k tomu odolávaniu tlakom. Ani v rodinách sme nemali vždy rovnaký pohľad na vec. Napríklad my ženy máme také emočné vnímanie svojich detí, cítime, čo ich z pocitu šťastia prehadzuje do nešťastia, keď vidíte, že dieťaťu zhasnú oči, lebo ide do školy, to sa nemá diať, určite nie do veku 7 – 8 rokov. Chlapský argument bol, že čo je na tom zlé – všetci to vydržali, aj on to vydrží. Taký vojenský.

Áno, čo ťa nezabije, ťa posilní.

Áno, lenže aby to mohla byť pravdivá veta, dieťa musí nadobudnúť vnútornú dôveru a dôveru v samého seba. A to mu nie je dopriate v ustavičnom priestore neustáleho nevyžiadaného hodnotenia, porovnávania a priamej konkurencie. Napríklad len taká písomka – prečo by deti nemohli spolupracovať a dávať si odpisovať? Potom idú pracovať do firmy, kde je potrebná tímová práca a majú s tým problém. A firma vyhádže milióny na tímbilding. Prečo sa teda neučia spolupracovať už v škole na písomkách?

No lebo ich potom učiteľ nevie ohodnotiť, kto má aké vedomosti.

Podľa mňa by to zistil. Keby nešlo len o hodnotenie tej vedomosti, ale aj o schopnosť spolupracovať, vedieť komunikovať, hľadať riešenia, čo sú podľa mňa práve tie pravé schopnosti pre život. To bude vždy potrebné.

Nikdy vám pri takomto učení-neučení nenapadlo: „ Bože, čo ak sa to to dieťa nikdy nenaučí…?“

Renáta: Budem úprimná, mňa to prepadlo. Mala som také chvíľky, keď syn bol druhák a ešte nevedel plynule čítať. „Tak teraz čo?“ Chvíľu som si to v sebe zrovnávala, ale bolo treba len chvíľu počkať, dať tomu čas a vycítiť ten správny čas. Naučil sa to za pár dní, vôbec nebolo treba na to tlačiť rok, systematicky… 

Ako ste ten čas vycítili?

Renáta: Poznáte si svoje dieťa, vidíte, ako reaguje na akú ponuku. To nie je tak, že my si deti nevšímame a neučíme sa s nimi. My si ich všímame dennodenne, pri dennodenných činnostiach. Doma delíme párky, rožky, to je matematika. Robí sa nákupný zoznam, píše ho dieťa, precvičuje si gramatiku… A keď cítite, že ten záujem tam práve je, treba do toho ísť.

Čo je pre vás na tom celom najťažšie?

Pre mňa je obrovská výzva čas, nikto z nás nie je zamestnancom Dúholia, všetci máme svoje riadne pracovné aktivity. Ja vravím, že tadiaľ mi krv netečie. Stojím tam a robím, čo treba, ale mám iné poslanie, ktorému sa chcem venovať. Takže pre mňa je to tento balans – nevyhorieť na jednej ani druhej strane, byť v radosti, tá najväčšia výzva.

Čo je vašou srdcovou záležitosťou, kadiaľ „tečie vaša krv“?

Som žena, ktorá sprevádza ženy tehotenstvom, pôrodom, šestonedelím. Zdieľam s nimi ich príbehy a témy, ktoré neriešia ani sami so sebou, no odrážajú sa na vzťahoch s deťmi, partnerom i so sebou, odomykáme témy ako popôrodná sexualita, učím ich techniky, kroky, ako sa opäť ponoriť do rozkoše bytia. Pripravujem aj mužov, ktorí chcú sprevádzať svoje partnerky v pôrodniciach. Toto sú moje témy…

Čo vám Dúholie dalo?

Veľmi, veľmi som zaň vďačná, lebo ma naozaj učí ustáť si svoj priestor, svoju kapacitu. Naozaj som z generácie, ktorá bola šľachtená na výkon. Ale ten nie je pointou života. Pointou života je radosť, ľahkosť, zdravie, rozkoš. Pre mňa ako zriaďovateľku Dúholia je toto dôležité, čo som sa tam aj naučila – otvorene a s úctou hovoriť aj o nepríjemných veciach. Každý je zodpovedný sám za seba a moje pocity sú moja kompetencia. Keď nejaký mám, dám to ostatným znať, aby oni vedeli, na čom som a na čom sú aj oni, ak sa ich to týka. Takže to som sa naučila a vidím to aj na svojich deťoch, že tiež dokážu veľmi inteligentne komunikovať, ako sa cítia, aj komunikovať navzájom.

Ako sa to naučili?

Praxou a osobným príkladom. Máme v Dúholí etický kódex, pre nás to nie sú slová na papieri, ale každodenná prax. Dúholie má krédo: Nechávame rásť a žiariť. A vôbec to nie je len o deťoch. Pokojne necháme podrásť kohokoľvek, kto je ochotný podrásť. Nie všetci sme dospelí zďaleka vnútri. A síce nikdy nevieme, aká bude budúcnosť ale vieme, že sa narodí dievča, ktoré dozreje v pannu, zrelú ženu, matku, starenu. Narodí sa chlapec, ktorý cez mladého muža, dospelého muža dozreje do kráľa a do starca. Toto je jediná istota, ktorú máme.

Prečo názov Dúholie? Má to niečo spoločné s podporou LGBTI komunity?

Nerozumiem, ako to môže niekto spájať. Určite nie. Predtým to bola Dúhová škola a názov vymyslel jeden z rodičov. V Stožku sú často dúhy a na konci dúhy je ukrytý poklad. V Stožku je na koci dúhy ukryté Dúholie. A pre mňa osobne je dúha božským znamením, že všetko je v poriadku. Často sa mi zjavujú, keď mi je ťažko.

Michaela Rodana Vajová

Má doktorát z ekonomiky, po skončení školy sa ako projektová manažérka venovala projektom EÚ na úrovni samosprávy a medzinárodným vzťahom. Neskôr sa stala lektorkou jogy, jogy pre tehotné, urobila si kurz prípravy na vedomé tehotenstvo a rodičovstvo, je autorkou projektu Tehujoga. Je vydatá, má tri deti, ktoré porodila doma a na vlastných skúsenostiach stavia aj svoju terajšiu prácu so ženami. „To je pole ženskej sily, ktorú treba odovzdávať ďalej, aby sme mohli byť láskavé samé k sebe aj k svetu. Potrebujeme uveriť v to, že sme v poriadku,“ vraví.