V tomto čase pred 9 rokmi som si spracovávala strach z vyvolávania pôrodu. Ako inak, chcela som rodiť doma, tak ako prvý raz. Ale druhé tehotenstvo s určeným termínom pôrodu 11.11. nejavilo žiadne pôrodné známky.
Dostala som od gynekologičky odporučenie na nástup do pôrodnice 14.11. Pamätám si ako dnes, že to bol piatok. Držala som v ruke výmenný lístok a sedela na zemi v obývačke s tichým a silným prianím:”Bože, nech to príde…” a prišlo!
Od štvrtej ráno som bezpečne vedela, že rodíme. Upelešila som sa v obývačke, zapálila si pôrodnú sviečku a ponorila sa do rytmu nášho druhého domáceho pôrodu. Bol to hlboký ponor… cítila som sa ako veľryba, vydávala som dlhé hrdelného hlboké zvuky, mala zavreté oči. Do neskorého predpoludnia som povila nášho druhorodeného syna Martina. Keď som ho videla po prvý krát, napadlo ma:”Aha, rovnaké dieťa, len oči má modré😁.”
A tak sa narodil Martin. Elf! Štíhly (hoci mal pri pôrode najvyššiu pôrodnú hmotnosť zo všetkých našich detí), vysoký, veľmi vnímavý a živý chlapec. Nech sa Ti tu Matinko páči, nech si zdravý, šťastný a ľúbený. Nech Tvoja múdra a citlivá duša má neustále v úcte život, nech dostaneš všetko lego, po ktorom túžiš a mne nech sa podarí torta😂😂😂 🎂
