Zverila som sa vám – dych je moja téma. A aj hnev. Hnev je vraj pohnútka k činu, pokiaľ neovláda on mňa ale ja hnev. Nuž zažila som za posledný pol rok viac mystických skúseností s dychom a aj s hnevom. Hnev ma aj ovládal. Ešte sa mi nezriedka stáva, že v hneve niečo zničím. (Našťastie som prestala v hneve udierať päsťou o stôl. Už ma pri tom veľmi bolela päsť:))
Mám hlboký zážitok, keď som ucítila, že neovládam ja hnev, ale hnev mňa. Chodila som ako lev v klietke, chcela som , aby to skončilo a ono to pokračovalo…Nemala som nad hnevom žiadnu moc. Ucítila som na celom svojom tele, že zo mňa odteká energia. Keď hnev skončil, bola som úplne prázdna.
Neviem sa v hneve prijať. Viem v hneve prijať svoje deti, aj svojho muža. Seba nie. Nikdy som sa hnevať nemohla, aspoň nie beztrestne. Dnes viem, že HNEV NIE SOM JA, ale je to len MOJA ČASŤ. Aby som mohla uchopiť svoju silu, prijímam všetky svoje časti. V tomto období hlavne hnev.
Pomáha mi uvedomenie si prítomného okamihu a DYCH. Nie je to iste prekvapenie.
Keď u nás dusno rastie, vnímam svoje telo. Väčšinou sedím, plecia ovisnuté, chrbát zhrbený, ledva dýcham. Ako dnes. Dnes bol deň, keď napätie rastie. Dalo by sa povedať „ponorkový“. Večer som deťom veľmi dôrazne povedala, aby išli von. Že príroda je úžasná a že nám všetkým pomôže to napätie uvoľniť. A tak sme šli. Vystrela som chrbát, vykročila pevne po tráve na dvore dolu do nášho sadu. Postavila som sa pod slivku a cítila som jej hlboké korene. Rovnaké vyrastali z mojich nôh. Moja hlava sa opierala o konáre koruny a tak sme tam boli spolu. Môj dych naberal svoju hĺbku a spomaľoval. Slivka s naliatymi pukmi a ja v jej pokojnej prítomnosti s vystretým chrbtom, otvorených hrudníkom, uvoľneným dychom a úplne bez hnevu. Ďakujem.
Dokonca ani naša hravá sučka, ktorá vždy keď ma vidí, mi dáva najavo hryzancami do zadku, aby som sa šla hrať, si vedľa mňa na zem len ľahla a bola tam.
Ako to robíte vy?
